Nad otázkou Odkiaľ som? som sa nikdy dlho nezamýšľala. Obaja moji rodičia sa narodili a žili na Slovensku, rovnako ako aj ja a moji bratia. Často som si priala, aby aspoň niekto z mojej blízkej rodiny bol cudzinec. Rozmýšľala som, aké by to bolo rozprávať ďalším jazykom, ktorý by bol pre mňa ako materinský alebo jazdiť za starými rodičmi do zahraničia. Napriek mojim predstavám som vždy ocenila, že sa práve s nimi môžem kedykoľvek stretnúť, jedlo, ktoré čerstvo navarili, som stihla zjesť ešte teplé a najmä to, že sú pre mňa druhým domovom. Až ako som dospievala, začínala som spoznávať ich život. Ich spomienky na detstvo boli odpoveďou na moju otázku, no zároveň prebudili chuť zistiť, kam sa tiahnu moje korene.
Neďaleko Prešova, v podhorskej oblasti pod Nízkymi Beskydami a pohorím Čergova sa už najmenej 680 rokov rozprestierajú 3 rusínske obce – Geraltov, Žatkovce a Závadka.[1] Život na tomto území nikdy nebol jednoduchý. Vo výške 505 m n. m. s chladnejším podnebím, suchými letami a nemalou vzdialenosťou od potoka, prinášal ľuďom život náročné výzvy. Suché letá zapríčinili slabé úrody a naopak, silné dažde zmývali ornice aj s úrodou. Zimy bývali kruté, silné zrážky zasypávali menšie domy snehom. Napriek mnohým ťažkostiam obyvateľov na toto miesto lákala krásna príroda a stalo sa domovom pre rusínskych obyvateľov.
Žatkovce boli dlho domovom aj môjho starého otca. Ten sa narodil v roku 1948 do rodiny Maníkovcov- Peterkovcov[2] ako dvanásty v poradí. Napriek ich početnosti, práca sa našla pre každého. Tí najmladší už od veku 3 rokov pásli husi a po dovŕšení 6 rokov začali pásť aj kravy. Taktiež sa pracovalo na poli a dospievajúce dievčatá pomáhali v domácnosti. Deti boli od mala učené ku skromnosti, pracovitosti a láskavosti. Úcta k starším nesmela chýbať v žiadnej rodine a pozdravenie bolo samozrejmosťou. Vďaka správnym návykom si všetci navzájom pomáhali a takto spolu prežili aj tie najnáročnejšie chvíle. Týmito časmi boli pravidelne dlhotrvajúce tuhé zimy, keď sneh zasypal domy tak, že niektorí museli vyhrabávať svojich susedov z ich obydlí. Na nevyhnutné prepravovanie si budovali tunely do snehu a návšteva školy, hoci bola vzdialená len 500 m od domu môjho starého otca, bola prerušená na dni, niekedy týždne, kým cesta opäť nebola prejazdná. So zimou však prišli aj Vianoce, ktoré sa niesli s množstvom zvykov, tradícií a povier. Keď pani domu napiekla opekance (bobaľky), najprv dala deťom, aby vyšli von na ulicu. Podľa strany, z ktorej zašteká pes, odtiaľ bude mať chlapec nevestu a dievča ženícha. Povera, ktorá naznačovala hojnosť úrody vyplývala z misy a rôzneho obilia. Pri štedrovečernej večeri gazda položil semená pšenice, jačmeňa, ovsa a ľanu pod spodnú časť spoločnej misy. Na konci večere ju zdvihol a podľa toho, koľko zŕn a ktorého obilia sa prilepilo na spodok misy, to určovalo hojnosť úrody. Počas večere mali rodiny taktiež položenú reťaz okolo stola ako symbol, že aj na ďalší rok budú držať spolu. Keď sviečka po večeri dohorela, smer dymu naznačoval budúcnosť členov rodiny. Ak dym zo zhasnutej sviečky stúpal hore, bolo to dobré znamenie. Ak bol dym naklonený k dverám, znamenalo to, že po niekoho z rodiny si ide smrť. Najkrajšie spomienky môjho starého otca na Štedrý večer sú tie po hojnej večeri. Ako deti sa chodievali hrať a skákať do kopy slamy. Túto slamu prinášali do domu ešte pred večerou ako symbol narodenia Jezuliatka na slame a ukladali ju pod vianočný stromček, ktorý obrátený visel zo stropu. Takto pod stromčekom dostali po ukončení hier sladkosti. Tie najlepšie, na ktoré spomína, boli krémový cukor a zemiakový škrob, ktorý sa ponúkal v žltej či fialovej farbe. Večer, keď už všetky rodiny mali po večeri a po spoločne strávenom čase, sa išlo koledovať. Rodiny sa navštevovali, kde deti ako prvé zaspievali koledy a za odmenu dostali sladkosti a niekedy aj zopár drobných. Fara bola povinnou a najobľúbenejšou zastávkou, keďže všetkých vítali s čerstvo napečenými koláčmi, pečivom a deti dostali aj peniaze. Na ďalší deň, Prvý sviatok vianočný, sa vzdialenejšie rodiny a priatelia navštevovali a vo zvykoch a poverách sa pokračovalo. Ak v tento deň ako prvý navštívil rodinu mladý muž, znamenalo to, že bude dostatok masla, syra a vajíčok. Ak bola prvá žena, bolo to zlé znamenie. Tejto povere verili najmä preto, pretože si niekedy ženy spájali s bosorkami. Báli sa, že kravám – dojniciam odoberajú mlieko bosorky, prevtelené napríklad za žaby. Ak gazda našiel v maštali ropuchu, okamžite ju usmrtil a nielen počas Vianoc. Nový rok opäť sprevádzali návštevy rodín a koledy ich mladších členov. Hoci rok plynul, zima sa držala a Veľká noc bola zvyčajne na snehu. O to nepríjemnejšie bolo byť tými, čo boli oblievaní, hoci tam, kde môj starý otec vyrastal, to boli tak dievčatá, ako aj chlapci. Na Veľkonočný pondelok bolo zvykom, že skupiny dievčat vedľa seba pochytaných za ruky sa prechádzali dedinou a záhradami a pritom spievali obľúbené piesne. Jednou z týchto piesní je napríklad pieseň: Bendžeri, bendžeri, obuvaj bačkory,pideme hrabaty na Košický hory,
co nazhrabujeme, to prekeľtujeme,najkrajšim parobkom, pirka uvijeme.
Takto v skupinách ich chlapci priviedli na miesto, kde ich plnými vedrami vodou zo studne alebo roztopeným snehom obliali tak, že na dievčatách nezostala suchá nitka. Po tom, ako boli celé mokré, chlapcom darovali maľované vajíčka. Táto veľkonočná tradícia sa na slovenských dedinách udržuje aj dodnes, až na to, že v Žatkovciach pondelkom nekončila. Na druhý deň, v utorok, sa role obrátili a dievčatá ten predchádzajúci deň chalanom odplatili. Po Veľkej noci prišli Turíce, kedy domy vyzdobili vetvičkami z lipy na obranu proti pohromám. Hoci Rusíni verili v pravoslávnu vieru, všetky sviatky oslavovali podľa Slovákov, teda rímskokatolíckeho kalendára.
Týždne a mesiace sprevádzané prácou, sviatkami, ťažkými aj peknými chvíľami plynuli a v septembri v roku 1956 môj starý otec nastúpil do školy v Geraltove. Škola bola vybudovaná v roku 1912 a po celý čas veľmi skromne vybavená jednou učebňou a bytom pre učiteľa. Jazyk výučby sa na škole často striedal. Najprv sa vyučovalo v slovenčine, neskôr v roku 1925 prišla zmena a na základe žiadostí rodičov z Geraltova sa výučba konala v ruskom jazyku. K zmenám dochádzalo najmä kvôli učiteľom, ktorí v danej pozícii dlho nevydržali.
V rokoch, keď môj starý otec nastúpil do školy, sa vyučovalo po ukrajinsky. Mnohým bol tento jazyk najbližší, keďže doma sa rozprávalo ukrajinským dialektom. Príkladmi foriem ich hovorového jazyka bola napr. neurčitková forma slovies končiaca na ity/yty – robyty, spaty, jisty alebo časovanie 2. osoby prítomného času – robu, smotrju, chodžu a pod.
Bohoslužby sa vykonávali v cirkevnoslovanskom jazyku, typickým pre pravoslávnu cirkev. Modlitebné knižky a spevníky boli vydávané v azbuke. Považovali za dôležité počuť Božie slovo v ich jazyku, pretože ich utvrdzoval v ich viere. Zodpovedný za rozvíjanie jazyka bol učiteľ, ktorý bol podriadený farárovi. Zvolený mohol byť len ten, kto vedel kantorovať.[3]
Medzi učiteľom, žiakmi a ich rodinami bol blízky vzťah. Učiteľ každú nedeľu navštívil tri až štyri rodiny z jednej dediny, aby si s rodičmi sadol a prebral, ako sa žiakovi darí, v čom je dobrý a ako sa správa. Mesačne sa konal aj zber papiera. Škola získané peniaze odkladala na výlety alebo kupovala hračky pre deti. Na výlety sa objednal veľký autobus pre deti aj rodičov a zabezpečila sa aj skromná strava. Jazdilo sa do Tatier na turistiku, do jaskyne Domica, na Duklu alebo do Svidníka na ukrajinské a rusínske kultúrne slávnosti. Kultúru doma mala na starosti taktiež škola. Počas zimných mesiacov žiaci a dorastajúca mládež nacvičovali divadelné hry, koncerty, vtipné scénky a programy k významným výročiam, dedinským oslavám a štátnym alebo cirkevným sviatkom. Počas Vianoc betlehemci predvádzalii scénky a koledy o novorodeniatku – Ježišovi. V letných mesiacoch sa taktiež nacvičovali kultúrne podujatia a raz za rok organizovali majálesy. Obľúbenou spoločenskou atrakciou bolo pojazdné kino, ktoré prišlo do dediny na jeden víkend v mesiaci. Do roku 1957 v dedine nebola elektrina a kino si pomocou agregátu vyrábalo vlastný prúd. Premietanie sa odohrávalo v škole vo veľkej triede, do ktorej sa zmestilo až 70 ľudí. Záujem bol taký veľký, že častokrát kino zostalo v dedine o deň dlhšie, aby mali všetci príležitosť ho vidieť. Ďalšími technológiami, ktoré spájali obyvateľov susedných dedín, bol rozhlas, rádio a neskôr aj televízor, ktorý sa nachádzal iba na mestskom úrade. Šport bol pre obyvateľov taktiež dôležitý ako oddych od práce. Mládež hrávala volejbal a neskôr po vybudovaní ihriska aj futbal.
Jediným časom na oddych bola nedeľa, ktorá bola pre nich sviatkom a jediným dňom v týždni, kedy sa nepracovalo. Zvykom bolo pozametať cestu pred domom skoro ráno v nedeľu alebo ešte deň predtým, ako úctu k tomuto dňu. Zvyšok týždňa sa pracovalo. Otec môjho starkého pracoval ako cestár a mama sa starala o poľnohospodárstvo a domácnosť. Deti, aj napriek tomu, že chodili do školy, taktiež pracovali a pomáhali s dobytkom, na poli a okolo domu. Vždy po príchode zo školy môjho starkého a jeho súrodencov čakal doma papierik s povinnosťami, ktoré museli stihnúť do konca dňa.
Väčšina obyvateľov žila v slabých sociálnych a finančných pomeroch, takže sa so zdravotnými ťažkosťami obracali na ľudových liečiteľov. Takých bolo v dedine zopár a liečili najmä uhryznutia hadom, kožné choroby, trhali zuby, napravovali vykĺbeniny a asistovali pri pôrodoch. Doma sa liečili čarovným elixírom – cibuľovou šťavou a zapíjali ju čajmi z čerstvých aj sušených byliniek, nazbieraných na okolitých lúkach a v lesoch.
Poľnohospodárstvom sa živila väčšina obyvateľstva. Práce bolo po celý rok veľa a naopak, úrody v tomto podnebí bolo sotva na vyžitie. Poľnohospodári dobre poznali svoju pôdu, a tak všetko malo svoje pravidlá. Nikdy nepestovali jednu plodinu stále na tom istom mieste. Ručne sa siali aj ľan a konope, ktoré sa po zbere viazali do snopkov, močili v močidlách a neskôr sa spracovávali na vlákno, z ktorého priadli nite a tkali plátno na výrobu oblečenia. Počas leta okopávali zemiaky a kukuricu, kosili lúky, aby mohli pokosenú trávu usušiť a odložiť na zimu. Po žatve v jeseni orali strniská a pripravovali ich na siatie raže a pšenice. Počas neskorších jesenných mesiacov oberali ovocie a sušili ho na zimu. Počas zimy sa ľudia starali o ovocné stromy, aby ich mráz nezničil, na saniach vyvážali maštaľný hnoj na lúky a vyrábali potrebné náradie do domácnosti aj na práce.
Takéto detstvo a život je dnes náročné si predstaviť. Práca bola prvoradá, a preto deti nemali veľa času ani priestoru na hry. Neľahká doba ich naučila, aké je dôležité, aby rodina držala spolu a súrodenci si pomáhali. Napriek všetkým ťažkostiam, v pamäti môjho starkého ostali tie pekné spomienky. Ako povedal, „na dobré si pamätám, na zlé sa rýchlo zabudlo.“ Vďaka nášmu spoločnému rozhovoru som sa preniesla do doby spred 65 rokov a mala pocit, že prežívam detstvo môjho starkého spolu s ním. Prinieslo mi to obrovský pocit vďačnosti za možnosti, ktoré v tomto storočí mám. Príležitosť robiť športy, cestovať, spoznávať nové krajiny, jedlá a užívať si život tak, ako ma to baví. Mám štyroch starých rodičov a viem, že všetci sú rovnakou súčasťou mňa a toho, kým som a som hrdá, že príbeh, ktorý sa odohrával v Žatkovciach je mojou súčasťou.
[1] Od roku 1991 sa Žatkovce a Závadka pripojili k obci Geraltov z dôvodu poklesu obyvateľstva.
[2] Peterkovci- podľa pôvodného majiteľa domu, v ktorom bývali.
[3] Odslúžiť bohoslužbu, ktorá sa konala každé ráno v triede pred začatím vyučovania.