Volám sa Aneta. Navštevujem Strednú odbornú školu hotelovú vo Vysokých Tatrách, kde sa učím v študijnom odbore čašník – servírka. V treťom ročníku, ktorý mám úspešne za sebou, sme mali s našim triednym učiteľom, Vladimírom Andrášom, hodiny dejepisu, ktoré však boli úplne iné ako tie, ktoré sme mali na základnej škole počas piatich rokov. Veľa času sme venovali najmä regionálnym dejinám a dozvedeli sme sa mnoho zaujímavostí nielen o Vysokých Tatrách, ale aj z regiónu Spiša. A kto pozná nášho triedneho Vladka, ten vie, že sa v rozhovore s ním nevyhne ani téme týkajúcej sa židovskej histórie mesta Poprad a okolitých obcí. Koncom januára sme sa ako trieda zapojili do výzvy #WeRemember 2023. Veľmi silný a emotívny zážitok vo mne zanechal 24. marec 2023. Spolu s mojimi spolužiakmi sme si boli v Poprade na vlakovej stanici uctiť pamiatku mladých dievčat z prvého transportu. Cez facebookovú stránku „Židovský cintorín Poprad“ sa nám ozvali viacerí príbuzní a potomkovia dievčat, ktoré prežili. A tak sme si pripravili kamienky s ich menami, rokom narodenia, číslom a fotografie, ktoré sme po pietnom kladení vencov a príhovoroch vzácnych hostí uložili pod pamätnú tabuľu. Ja som svojimi dlaňami zohrievala kamienok s menom a fotografiu Magdy Höflichovej. Uplynulo už osemdesiatjeden rokov, kedy bol vypravený prvý transport, no my stále nezabúdame a pripomíname si pamiatku nielen dievčat z prvého transportu, ale aj mnohých iných židovských rodín, po ktorých ostalo prázdne miesto v dejinách Popradu. Táto téma je pre mňa ako dievča, ktoré je práve vo veku Magdy Höflichovej, veľmi silná. Aj preto som sa rozhodla, že spracujem príbeh niekoho, kto prežil, aby som vďaka spomienkam dnes ešte žijúcich pamätníkov doplnila ďalší malý kamienok do mozaiky zabudnutých židovských dejín podtatranského regiónu.
V Poprade žije jedna milá teta, ktorú všetci volajú „Oma“ alebo Dudka. Koncom júna som ju bola navštíviť s prosbou, či by si zaspomínala na svojho brata Hanska, na jeho život, na časy dobré, ale aj zlé. Sadli sme si do kresiel, urobili si pohodlie a Oma začala rozprávať… Vstúpila som do sveta spomienok a histórie jednej z mála rodín, ktorej sa podarilo prežiť obdobie šoa.
Ján Herman Lichtenstein prišiel na svet v roku 1925 v Štubnianskych Tepliciach. Od narodenia ho všetci volali Hansko. Nádherné detstvo prežil v malej obci Podspády, kde stálo len zopár domov a jeden hostinec, ktorý patril rodine Alexandra Rottmanna. Okrem toho tu mala známa drevárska firma Glesinger svoju pílu, na ktorej otec Ľudovít pracoval ako správca. Leto či zimu trávil Hansko stále vonku. Od malička stál na lyžiach. Panenskú tatranskú prírodu dopĺňala nádherná scenéria lúk a hustých lesov, do ktorých otec rád chodieval na poľovačku so svojimi priateľmi, keď mal voľno. Súčasťou rodiny bola aj Mária Gondová, ktorá mame Marianne pomáhala v domácnosti. Volali ju Mamuka. Jej výlučným kráľovstvom bola kuchyňa, do ktorej ku peci nikoho okrem seba nevpustila. Keď mal Hansko päť rokov, narodila sa mu roztomilá sestrička Judita, ktorú volali Dudka. Blonďavé kučeravé dievčatko s modrobelasými, usmievavými a šibalskými očami, ktoré sú také až dodnes. Odkedy sa naučila chodiť, visela Hanskovi neustále v pätách. Nebol z toho dvakrát nadšený, pretože ako jej veľký brat musel na ňu dávať pozor. Nakoniec si ju však obľúbili aj jeho kamaráti a stala sa súčasťou ich partie.
Keďže v Podspádoch žiadnej školy nebolo, stal sa Hansko v roku 1931 prvákom ľudovej školy v Spišskej Belej. Do školy však nechodil, lebo tá bola ďaleko. Rodičia mu zato zabezpečili výbornú súkromnú učiteľku. Volala sa Mária Schneehuberová a aj vďaka nej bol Hansko výborným žiakom. Každý štvrťrok chodil do školy na preskúšanie a na konci školského roka žiarili na jeho vysvedčeniach vždy samé jednotky.
Po piatich rokoch ľudovej školy v roku 1936 Hansko nastúpil do prvého ročníka Štátneho reálneho československého gymnázia v Kežmarku, ktoré malo v tom čase veľmi dobrú úroveň a kvalitných učiteľov. Do školy nedochádzal, ale býval na priváte v rodine Richarda a Margity Jelínekovcov v Kežmarku. Mali dvoch synov, Herberta, z ktorého sa neskôr stal skvelý a známy husľový virtuóz a mladšieho Waltera. Okrem nich tam bývalo ešte zopár ďalších študentov. Do okruhu Hanskových priateľov tak okrem Herberta a Waltera pribudol aj Tibi a Janči. U Jelínekových bolo vždy veselo a vo voľnom čase radi hrávali stolný tenis.
Keďže píla na Podspádoch koncom tridsiatych rokov svoju prevádzku postupne končila, Hanskova rodina sa v roku 1937 presťahovala do Popradu, kde otec dostal tiež funkciu vedúceho na píle firmy Glesinger. Roky detstva pominuli a z Hanska sa stal pekný mládenec, ktorý možno nejednej dievčine padol do oka. Do kežmarského gymnázia dochádzal denne vlakom ako aj všetci jeho ostatní popradskí spolužiaci. Medzi jeho najlepších kamarátov patrili Peter Erdély, Miky Krieger a Janči Friesz. Otec posledného, Janči Báči Friesz miloval Tatry a vytvoril si okolo seba skupinu mladej generácie, pre ktorú sa stal guru. V Tatrách poznal každú skalu. V zime s nimi chodieval na lyže a v lete na túry. Vychoval jednu celú generáciu popradskej mládeže, ktorá si zamilovala tatranské končiare.
V roku 1938 bolo začať v spoločnosti cítiť napätú situácia. Každý vedel, že sa schyľuje k vojne, no nik to nahlas nepovedal. Kto by bol čo i len tušil, čo prinesie jej krutých šesť rokov pre mnohé, nie len židovské rodiny?! I napriek tomu, že sa Hansko v gymnáziu poctivo učil, jeho priemer sa postupne začal zhoršovať. Podarilo sa mu dokončiť aspoň štvrtý ročník, k maturite sa však už nedostal. Zo školy ho jednoducho vyhodili. Úplne legálne, podľa vládneho nariadenia č. 208 z 30. augusta 1940. No nielen jeho, ale aj všetkých jeho kamarátov, ktorých neskôr Židovský kódex zadefinoval podľa rasy, že sú Židia, k čomu neskôr pribudli prívlastky hnusní a špinaví ako nadávky. Aj Hanskov otec sa začal báť o svoju rodinu, no pred deťmi rodičia nedali nikdy nič vedieť najavo.
Po vydaní Židovského kódexu musel začať Hansko pracovať. Všetko zlé je na niečo dobré, a tak sa Hansko vyučil aspoň remeslu. V rokoch 1941 – 1943 postupne nadobudol skúsenosti ako učeň klampiarskych a inštalatérskych prác vo firme A. Szeverényiho, ako učeň v elektrotechnickej a mechanickej firme A. Matza a nakoniec ako robotník ružomberskej továrne na celulózu a papier – Lesná správa Poprad. Keďže Hanskov otec pracoval v piliarskom odvetví a drevo sa stalo počas vojny dôležitým artiklom na odbyt, podarilo sa Hanskovmu otcovi pre rodinu vybaviť veľmi dôležitý papier, ktorý ich chránil pred deportáciami, ktoré odchádzali z Popradu počas roku 1942 až do konca októbra. Mnohí priatelia a známi odrazu zmizli. Jednoducho ich nebolo. Doma sa však Hanskovi rodičia o vojne nahlas pred deťmi nikdy nerozprávali. Aj Dudka mohla chodiť do ľudovej a neskôr meštianskej školy a nemuseli nosiť žltú hviezdu. Hanskova rodina nebola nikdy bohatá, stále bývala v nájomných bytoch, nemali dokonca vlastné auto. V tých časoch to bola možno aj výhoda, pretože mnohým židovským rodinám vzali kožuchy, šperky, rádiá a vodičské preukazy, takže sa nedalo bez povolenia už ani cestovať. Najhoršie na tom však bolo, že Hansko musel odovzdať lyže a bicykel, ktoré tak miloval.
V septembri roku 1943 mohol opäť nastúpiť do prvého ročníka Štátnej slovenskej priemyselnej školy v Banskej Bystrici. Počas celej vojny v škole vládol protifašistický postoj učiteľov a žiakov a to aj zásluhou riaditeľa, Ing. Juraja Krajčoviča. V roku 1944, keď Hansko ukončil úspešne prvý ročník, sa začalo schyľovať k Slovenskému národnému povstaniu. Jeho otec bol síce nenápadný, no zato veľmi múdry a predvídavý človek a nič nenechal na náhodu. Nespoliehal sa ani na hospodársku výnimku, ktorú rodina dostala. So svojimi dvoma zamestnancami, bratmi Jánom a Štefanom Suroňovcami, postavili v Slovenskom raji zrubový bunker v zemi. Koncom augusta 1944 nakázal otec, aby si každý zbalil do jedného ruksaku najnevyhnutnejšie veci a Hanskova rodina z Popradu zmizla. O bunkri nikto nič netušil, až pokým všetci bezpečne nedorazili do cieľa. Útočisko v ňom našli Hanskovi rodičia – Ľudovít a Marianna, Hansko, Dudka, strýko Oliver, teta Alicka so synom Petrom, Artúr Bednár (otcov spolupracovník z píly) a okrem nich ešte aj Dezider Weiss s manželkou Rozáliou, ich trojročný syn Bandy a Alexander Weiss. Tí stáli bezradní v Smižanoch, nevedeli, kam ísť, a tak sa nad nimi Hanskov otec zľutoval a pribral ich k svojej rodine. Záchrana holého života spojila ich osudy. Neskôr k nim pribudli ešte dvaja partizáni, z ktorých bol jeden ťažko zranený, no Hanskov otec mu trpezlivo preväzoval rany a staral sa o neho až kým sa úplne neuzdravil. Pol roka života v bunkri bol veľmi náročný, no oproti koncentračným táborom, ktorými prešiel aj Hanskom kamarát Peter Erdély, tam mali naozaj luxusné bývanie. Vďaka bunkru a pomoci ochotných ľudí, ktorí ich zásobovali stravou a všetkým potrebným k prežitiu, tam koniec vojny dočkalo spolu štrnásť ľudí, z ktorých dnes ešte žijú dvaja – Dudka a Bandy. Neuveriteľné, že to prežili. Rodina Petra Zinnera z Izraela navštívila miesto, kde sa nachádzal bunker minulý rok v lete a prídu aj tento rok, aby na námestí v Spišskej Novej Vsi osadili stolpersteine.
Hanskova rodina sa vrátila domov po prechode fronty začiatkom marca 1945. Tam ich už čakala Mamuka, ktorá pred Nemcami a neskôr Rusmi zachránila všetko v domácnosti, čo sa len dalo. Rok 1945 znamenal síce koniec vojny, no zároveň bol aj plný očakávaní, nádejí a neraz smútku. Pretrhané rodinné putá, mnohí sa nevrátili, z niektorých rodín ostali torzá, v inej prežil len jeden člen a po mnohých ostala už len ošúchaná, vyblednutá fotografia, zatuchnutý list a smutná spomienka. Vrátil sa aj Peter Erdély so sestrou Marikou a ich mama. To malé percento tých, ktorí sa do Popradu po vojne z koncentrákov vrátili, po roku, možno po dvoch odišli. Rozpŕchli sa do celého sveta, aby zabudli na svoj domov, kde ich po návrate nevítali ani neprijali. Odišli a zanechali za sebou milované Tatry.
Hansko, jeho rodičia a Dudka ako jedna z mála rodín ostali bývať v Poprade aj po vojne. V roku 1946 Hansko nastúpil do štvrtého ročníka ŠPŠ v Banskej Bystrici, kde 7. júna 1947 zložil úspešne skúšku dospelosti. Mladému Hanskovi teraz už nič nebránilo pokračovať v štúdiu na vysokej škole. V rokoch 1947 – 1952 bol úspešným poslucháčom na Vysokej škole technickej Dr. E. Beneša v Brne. V roku 1950 zložil prvú štátnu skúšku v odbore strojný a elektrotechnický inžinier a v roku 1952 druhú štátnu skúšku v odbore strojný inžinier. Hansko si plnými dúškami užíval študentský život. Mal okolo seba dobrých priateľov. Popradská povojnová mládež si ešte v auguste v roku 1945 založila partiu, ktorú nazvali Osada Satan. Zachovala sa ich vzácna kronika. Partiu tvorila mládež, ktorá prežila strach z vojny i jej hrôzy neraz na vlastnej koži, preto túžili byť slobodní a nezávislí. Členmi Osady Satan boli Paľo Kajči, Dudi a Hanzo Lichtensteinovci, Paľo Poracký, Ján Veselý, Peter Erdély, Jenda Sladký a Ján Friesz. Chodievali spoločne na trampy na Dubinu, v lete na turistiku a v zime lyžovať do Tatier. Hansko nemal zo Slovenska dôvod odchádzať. Mal tu svojich milovaných rodičov, sestru a priateľov, na ktorých sa mohol vždy spoľahnúť. Od malička bol Tatrancom, dieťaťom lesa a skalnatých hôr.
Život plynul ďalej a Hansko začal po ukončení vysokej školy pracovať ako odborný asistent na Vysokej škole technickej v Košiciach v rokoch 1952 – 1957. Tu nadobudol skúsenosť práce s mladými ľuďmi, ktorí mu prirástli k srdcu. V roku 1958 si vzal za manželku najlepšiu priateľku svojej sestry Dudky, Miladu Veselú, s ktorou sa spoznal ešte počas vojny, pretože Milada chodila s Dudkou do meštianky a viac času trávievala u Lichtensteinových ako doma. Mladá rodina Hanska sa postupne rozrástla o Petra a Zuzanu. V rokoch 1957 – 1960 pracoval ako konštruktér a neskôr vedúci strediska národného podniku Pohronské strojárne Hliník nad Hronom vo vývojovom stredisku Poprad a v rokoch 1960 – 1972 ako technický námestník Tatrasmalt n. p. Matejovce. Určitý čas bol dokonca poverený aj ako vedúci podniku. V roku 1963 dostal opäť ponuku na VŠT v Košiciach, z čoho nakoniec kvôli zdravotnému stavu rodičov vzišlo. Viedol však externé konzultácie vo Vysokoškolskom stredisku Poprad.
Svoje najkrajšie obdobie života prežil na SPŠ v Poprade, kde pôsobil v rokoch 1972 – 1989 ako učiteľ odborných predmetov, odkiaľ 1. marca 1989 odišiel do dôchodku, aby si vychutnal jeseň života. Mnohí Popradčania, jeho bývali žiaci, ale aj známi priatelia majú na neho dodnes len tie najkrajšie spomienky. Podarilo sa mi zachytiť aspoň jednu z nich. Na svojho pána učiteľa si zaspomínal Ing. Michala Gašpera, vtedy žiak IV. B. triedy roku 1976: „Ing. Ján Lichý, bol jeden z mála učiteľov, ktorého som si vážil ako učiteľa. Vedel vysvetliť učebnú látku a pochopiť študentskú dušu. Ak sme ho prosili, aby dnes neskúšal, alebo aby sme dnes nepísali písomku, povedal: „V poriadku, ale nabudúce už nech ste pripravení.” Hanbili sme sa nabudúce nepripraviť sa. Bol výborný lyžiar. Spomínam, že mal na svoju nižšiu postavu veľmi dlhé lyže. Okná v triede boli zo spodnej časti nepriehľadné. Ak bolo vonku zlé počasie a aby videl vonku, postavil sa na svoju učiteľskú stoličku, chytil sa za zátylok a povedal: “Psí čas, psí čas…!” Raz ma vyvolal odpovedať. Keďže som sa nepripravil, nakreslil som na tabuľu mechanizmus, nie podľa obrázku z učebnice, ale tak, ako som si myslel, že by to mohlo fungovať podľa mňa. Povedal: “Michal, neučil si sa!!! Ale takto by to fungovalo.“ A dal mi jednotku. No nebol to super učiteľ? Tak si spomínam na môjho učiteľa technických predmetov na SPŠS Poprad.“ (20. jún 2023)
V závere Hanskovho príbehu mi nedá nespomenúť aj postrehy Alexandra Luczyho (*1939), zvaného Šani, pre ktorého bol Hansko vždy veľkým vzorom: „Hanska Lichého – Lichtensteina som spoznal asi v čase, keď som začal chodiť do Tatier s lyžami s Janči Báčim Frieszom v rokoch 1952/1953. Ja som bol vždy utiahnutý a to bolo aj v prípade s lyžiarmi okolo Jančiho Báčiho. Oni boli všetci starší odo mňa a ja podvyživený, chudý, zakomplexovaný sopliak. V ich prítomnosti som nič nepovedal a najradšej som držal hubu a krok. V tejto partii boli okrem Hanska aj Frieszov syn, tiež Janči a Mišo Lukáč – Spitzer. Jedine k Mišovi som mal odvahu ozvať sa, lebo on bol z nich najmladší. S Mišom sme boli potom aj veľa spolu liezť. Hansko bol ale veľmi príjemným človekom a prízvukoval mi, že mu môžem kľudne tykať. Ja som sa k tomu odhodlal až po niekoľkých tých rokoch. Všetci traja, Hansko, Janči a Mišo študovali na vysokej škole. Počas našich niekoľkých lyžiarskych túrach som sa ani len neodvážil pustiť sa s Hanskom do diskusie. To boli vtedy také móresy, lebo to bola aj tienistá stránka môjho charakteru. Viem, že Hansko bol liezť aj s Jančim Báčim medzi iným na galérii ganku, kde vyliezli tzv. Starú cestu, teda prvú cestu na galérii. To som ja hlboko obdivoval, lebo moje lezecké ambície tak ďaleko nešli. Súčasne som spoznal aj Hanskovu neskoršiu manželku Miladu Veselú, ako aj Hanskovu sestru Dudku. Ale zas, podľa starej zásady, som držal hubu zavretú. Len pripomínam, že vtedy som nemal ani poňatia, že rodina Lichtenstein a Spitzer sú Židia a že sa počas vojny museli skrývať v lesoch za dramatických okolností. Veď som ani ja nevedel, že môj starý otec Simon Stein bol tiež Židom a že jeho život skončil v plynovej komore v Auschwitz. Takže také bolo vtedy Československo alebo Slovensko. Židia boli alebo tabu, alebo sa to označenie používalo ako nadávka. Dokonca ani moji rodičia nemali odvahu povedať mi pravdu o starom otcovi. V škole, keď deti použili slovo Žid, bolo to vždy v urážlivom tóne. Preto mám na tieto časy veľmi tmavé a smutné spomienky…“
To bol príbeh Hanska a jeho rodiny. Jeden príbeh tých, ktorí prežili. Príbeh, ktorý mi rozpovedala Hanskova sestra Dudka, dnes 93 ročná spokojná a usmievavá dáma. Po mnohých rokoch už nespomína so slzami v očiach, no spomienky stále bolia. Sama však skonštatovala, že dnes je už len málo tých, s ktorými by ona mohla spolu zaspomínať, teda jej rovesníkov a kamarátov z partie. Ďakujem za Vaše spomienky, ktoré cez príbeh Hanska môžu moju – našu generáciu formovať k tomu, aby sme boli tolerantnejší, pretože len nevzdelanec si o sebe namýšľa, že je lepší ako tí iní. Človek, ktorý má v sebe pravé hodnoty je radšej skromným a hlavne má pochopenie pre iné jazyky, rasy či náboženstvá. Nezabúdame.
אנחנו לא שוכחים
Šándor Luczy st., Janči Friesz
Šani Luczy, Ján Hansko Lichý
