Maximilián Harašta - Michal Maximilián Scheer

Úvod

Národnostné, etnické aj náboženské menšiny tvoria neoddeliteľnú súčasť našej populácie. Mnoho Slovákov sa hlási k príslušníkom maďarskej, rómskej, českej, ukrajinskej, ale aj židovskej menšiny. Mnohí z nich sa svojimi činmi zapísali do histórie. Medzi týchto ľudí patrí aj významný slovenský architekt Michal Maximilián Scheer, ktorý pochádza zo židovskej rodiny a o ktorom som sa rozhodol napísať túto prácu.

Ing. Michal Maximilián Scheer

Michal Maximilián Scheer bol slovenský architekt, ktorý významne prispel k vývinu modernej architektúry v duchu funkcionalizmu a urbanizmu.[1]

Narodil sa 7. januára 1902 v Považskej Bystrici. Pochádzal z mnohodetnej rodiny a bol najmladším z dvanástich súrodencov. V roku 1919 absolvoval maturitu na štátnom gymnáziu Jána Palárika v Žiline. Medzi rokmi 1919 až 1925 vyštudoval odbor pozemného staviteľstva a architektúry na Nemeckej vysokej škole technickej v Brne.[2]

Po skončení štúdia v Brne krátko praxoval u českého profesora Josefa Fantu. V roku 1925 prišiel do Žiliny a medzi rokmi 1926 až 1948 mal v Žiline vlastný ateliér. Navrhol množstvo stavieb, ktoré sa podľa jeho vízie neskôr realizovali. V tomto období sa venoval najmä bytovej architektúre, no taktiež navrhoval aj administratívne obchodné a školské budovy.

Scheerove najvýznamnejšie stavby v Žiline:

V roku 1927 navrhol stavbu rodinného domu na Daxnerovej ulici. V roku 1930 bola vyhlásená celoštátna súťaž na kolóniu Svojdomov, do ktorej sa zapojil a vyhral spolu s architektom Júliusom Steinom. Ich návrhy boli realizované na stavbu rodinných domov v tejto štvrti. Medzi rokmi 1931 až 1939 bolo postavených 48 z pôvodne plánovaných 68 domov. V ich architektúre boli výrazne uplatnené myšlienky funkcionalizmu, ako napríklad rovná strecha, strešné pochôdzne terasy, obytné balkóny, vystupujúce schodištia a zimné záhrady.[3]

K ďalším známym stavbám patrí pavlačový dom rímskokatolíckej fary (tzv. Ružičkov dom).[4] Túto budovu dala postaviť rímskokatolícka farnosť ako chudobinec. Nachádza sa medzi ulicami Predmestská a Vojtecha Spanyola. Spočiatku dom slúžil potrebám žilinskej farnosti a obývali ho rádové sestry. Má štyri poschodia. Zadná časť budovy sa oproti uličnej časti posúva vyššie o jedno podlažie. Dom má pôdorys polovice nepravidelného šesťuholníka a je členený razantnými pavlačami. Stojí na prudkom svahu medzi dvomi paralelnými ulicami. Na každom podlaží sa nachádzajú jednoizbové byty s kuchyňou. Predsieň, komora, WC a kúpeľňa je spoločná pre štyri byty. Uprostred domu sa nadchádza schodisko. Vďaka hladkej ploche stien, dlhým pavlačiam, kovovým zábradliam a ďalším znakom táto stavba patrí medzi objekt funkcionalistickej architektúry. V súčasnosti je dom po rekonštrukcii.

Za jeho najúspešnejší projekt z obdobia pôsobenia v Žiline sa považuje budova Finančného paláca, ktorá je dodnes považovaná za veľký architektonický skvost. Palác bol víťazným návrhom v súťaži v roku 1929. Jeho stavba sa realizovala medzi rokmi 1930 až 1931. Budova sídli na ulici Hodžova 11. V budove od roku 1960 až do jeho zrušenia sídlil Okresný národný výbor. V súčasnosti v paláci sídli Prima banka.[5]

“Architekt mal k dispozícii úzku lichobežníkovú nárožnú parcelu, kde do čela umiestnil centrálne schodište. Medzi dvoma krídlami budovy, v centre pôdorysu v tvare Aje átrium, okolo ktorého umiestnil všetky funkčné prevádzky. Jednotlivé kancelárie sú prístupné z pavlačovej chodby. Átrium svojím presvetlením vnieslo do objektu odľahčenie a preslnenú atmosféru. Polvalcovú hmotu schodiska odľahčil celoplošným presklením delenými medzipodestami a jemným vertikálnym členením sklenenej steny, ktoré umocňovalo dominantu nárožia a stavby. Vstup do objektu zvýraznil architekt polkruhovou markízou podopretou troma stĺpmi.Vertikálne členenie sa zopakovalo aj na fasáde objektu.”[6]

V roku 1949 k štvorpodlažnej budove nadstavali jedno podlažie. Týmto došlo k potlačeniu monumentálnosti čelného schodiska. V päťdesiatych rokoch bolo číre sklo vymenené za farebnú vitráž. Táto prestavba taktiež palácu ubrala na jeho pôvodnom architektonickom výzore. V roku 1998 nasledovala prestavba schodiska, ktorá zrušila markízu nad vstupom, čím budova prišla o ďalšie pôvodné detaily a zámer architekta.

Počas druhej svetovej vojny bol architekt Scheer na žiadosť vlády zaangažovaný do projektovej činnosti pri rekonštrukcii Slovenských papierní v Ružomberku. Išlo vlastne o projektovanie a vybudovanie úplne nového závodu od základu. Navrhol komplex Slovenských papierní, vrátane továrenskej haly, budovy hlavného vstupu a administratívnej budovy.[7]

Pred koncom vojny, v dobe blížiaceho sa frontu k Žiline, ukryl sa s manželkou a malou dcérkou pred zverstvami páchanými ustupujúcou nemeckou fašistickou armádou, v Nitrianskej Blatnici na panstve baróna Antona Leonhardiho a jeho manželky Alžbety, u ktorých pracoval ako lesný inžinier.

V roku 1948 po návrate do Žiliny sa aktívne zapojil do projekčnej činnosti, bol spoluzakladateľom Stavoprojektu a stal sa jeho prvým riaditeľom. Krajský architektonický ateliér Stavoprojektu bol v Žiline umiestnený v rodinnom dome Michala Scheera. Po vymyslenom obvinení bol zbavený funkcie a krátko uväznený. Po tejto nepríjemnej skúsenosti na Žilinu zanevrel a presťahoval sa do Nitry, kde žil až do konca svojho života. Práve jeho pôsobenie v tomto období predstavuje vrcholné obdobie jeho kreativity. V roku 1958 navrhol prvý územný plán Nitry a viacero obytných súborov. Ihneď po druhej svetovej vojne spolupracoval pri tvorbe Smerného územného plánu mesta Piešťany. Tento plán bol platný až do roku 1973. V roku 1955 sa zúčastnil na verejnej architektonickej súťaži na centrum kúpeľov. Ako výsledok tejto súťaže vytvoril projekt letného prírodného divadla. Toto divadlo bolo otvorené v roku 1959. V roku 1984 mu mesto Piešťany pripravili veľkú výstavu jeho diela a bola mu udelená pamätná medaila. [8]

V Nitre sa v 50. a 60. rokoch podieľal na tvorbe väčších obytných súborov, napríklad Predmostie, tvoriace dodnes vstupnú hradbu mesta a niekoľko obytných blokov pozdĺž Štúrovej ulice.

V roku 1965 mu bola udelená Cena Dušana Jurkoviča za návrh atypického obytného domu 101A v nitrianskej mestskej časti Párovce. Objekt je dodnes prezývaný „Na stračej nôžke“.

V roku 1967 dostal od Prezidenta ČSSR štátne vyznamenanie za zásluhy o výstavbu, ktoré prevzal na slávnosti odovzdávania štátnych vyznamenaní z rúk Alexandra Dubčeka. V Nitre taktiež navrhol plán sídliska Chrenová I., ktoré je zaradené do architektonicko-urbanistickej knihy UNESCO. Zároveň sa podieľal na tvorbe väčších obytných súborov na Predmostí a na Štúrovej ulici v Nitre. [9]

V roku 1992 mu bola Spolkom architektov Slovenska udelená najvyššia pocta, Cena Emila Belluša za celoživotné dielo. V roku 1994 mu bolo udelené Čestné občianstvo mesta Nitry, čím ho mesto ocenilo za jeho celoživotnú architektonickú prácu a za jeho zásluhy o rozvoj urbanizmu a modernej slovenskej architektúry.

Zomrel v meste pod Zoborom 9. februára 2000 vo veku 98 rokov.

Záver

Michal Maximilián Scheer svojou tvorbou významne ovplyvnil slovenskú architektúru a mladých archtektov. Prednášal na viacerých vysokých školách a pracoval v mnohých odborných komisiách. Počas svojho života navrhol mnoho známych stavieb, mnohé z nich slúžia svojmu účelu dodnes. A niektoré sú už pamiatkovo chránené ako slovenské národné kultúrne dedičstvo. Nebál sa nasledovať svoje sny a venovať sa tomu, čo ho skutočne baví. Práve vďaka tomu sa navždy zapísal medzi významných slovenských architektov a jeho práca je dodnes oceňovaná. Napriek tomu, že už medzi nami nie je, jeho spomienka tu stále ostáva v podobe mnohých stavieb, ktoré navrhol. Myslím, že si všetci môžeme brať inšpiráciu z jeho tvorby ako dôkaz toho, že každý z nás môže v živote niečo krásne a užitočné vytvoriť a dokázať.

Ako som už uvádzal vyššie, Scheer medzivojnové obdobie strávil v Žiline a navrhol viaceré významné stavby. Toto ocenilo aj mesto Žilina a dňa 23.9.2022 medzi 6 osobnosťami mesta Žilina za rok 2022 je aj Ing. arch. Michal Maximilián Scheer, ktorému udelili čestné občianstvo mesta Žilina in memoriam. Toto ocenenie prebrala jeho vnučka Stella Scheerová. [10]

Prílohy