Pri diskutovaní o veľkých menách československej histórie, dnes, bohužiaľ, iba málokomu napadne meno Ivan Hálek.[1] Ja som však toho názoru, že nespomínať si na tohto obetavého muža, je nielen urážka jeho a pamiatky všetkých ľudí, čo vzdelával a zachránil, ale aj urážka samotnej histórie severného Slovenska. Keďže som občanom Žiliny a s mnohými názormi pána Hálka súhlasím, rozhodol som sa opísať jeho ťažký, no o to viac úspešný život.
Ivan Hálek sa narodil v Prahe 11. Novembra 1872 Dorote Horáčkovej a Víťazoslavovi Hálkovi. Keď mal Ivan 2 roky, zomrel mu otec, a tak ho celým detstvom sprevádzala iba matka. Napriek tomu sa z neho stal čestný a inteligentný chlapec s výborným vzdelaním. Navštevoval základnú školu v obci Krchleby, kde žil aj jeho strýko a strednú školu dokončil až na gymnáziu v Prahe. Za tento čas si vybudoval silné názory o sociálnej nespravodlivosti. Osemnástym rokom svojho života začal Ivan študovať na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, kde sa spoznal s veľkými osobnosťami slovenskej histórie, akými sú napríklad Vavro Šrobár a Matej Bencúr, ktoré v ňom vyvolali záujem a lásku k Slovensku.[2]
Ďalšia etapa Ivanovho života zahŕňala dlhoročnú prax v Prahe, povinnú vojenskú službu, ale aj cestovanie po Európe. Tieto skúsenosti ho presvedčili, že počas svojho života chce pomôcť čo najviac sociálne znevýhodneným ľuďom, a preto nastúpil v novembri roku 1901 do Čadce na pozíciu praktického lekára. Hoci táto práca vôbec nebola jednoduchá, po dvoch rokoch sem presťahoval aj svoju rodinu, takto sa totiž mohol lepšie sústrediť na zlepšovanie nielen hygienických, ale aj sociálnych podmienok tohto mesta.
Po neodmysliteľnej pomoci Čadci ho však táto náročná a ubíjajúca práca donútila presťahovať sa na juh, do bohatšej a väčšej Žiliny. Avšak ani tu nelenil. Organizoval veľké množstvo zdravotníckych prednášok, ktorými vzdelával najmä robotnícku triedu a zapájal sa do pokrokových kruhov protiuhorskej inteligencie. Tieto aktivity sa ale nepáčili vtedajšej polícií natoľko, že po tom, čo rozpustila schôdzu Slovenskej národnej strany, na ktorej sa Ivan vtedy nachádzal, bol aj s rodinou označený za nepohodlného občana a do ôsmich dní bez odvolania oficiálne vypovedaný z Uhorska.[3]
Ivanova láska k Slovensku a tvrdá práca, ktorú pre túto krajinu vykonal, mu však nedovolili odísť bez boja, a tak podal žiadosť o predĺženie lehoty. Kvôli veľkej podpore Žilinčanov mu polícia navrhla, že celý rozsudok bude odvolaný, ak vyhlási, že nikdy nebol a nebude politicky činný. Avšak aj tento návrh bol pre odhodlaného lekára viac urážkou ako riešením. Ivanovým spasiteľom sa však nakoniec stal vtedajší trenčiansky župan Július Szalavszky,[4] ktorý po ich spoločnom stretnutí nariadenie zrušil.
Začiatkom prvej svetovej vojny v roku 1914 bol Hálek povolaný na miesto vojenského lekára. Kvôli dôležitosti tejto pozície veľa cestoval a neskôr musel narukovať k pluku až do Bosny. Ku koncu vojny si narobil veľa ideologických nepriateľov, keďže mnoho ľudí nezdieľalo jeho politické názory. Stal sa obeťou slovných útokov, streľby na jeho osobné auto, ba aj násilného vlámania do bytu.
Po úspešných bojoch a následnom vzniku Československej republiky sa Ivan Hálek začal aktívnejšie zapájať do spoločenského života. V tejto dobe sa stal poradcom pre zdravotníctvo, členom Revolučného národného zhromaždenia a prevzal patronát nad žilinskou očnou nemocnicou. Takto dokázal napomáhať slovenskému zdravotníctvu vyrovnať sa s tým českým a zároveň zlepšoval životné podmienky v Žiline. Navyšoval plat lekárom a prídel liekov pre nemocnicu, zariaďoval nové objekty pre novorodencov a zrekonštruoval oddelenie pre psychicky narušených ľudí.
Podobne ako pred tým z Čadce sa akčný lekár tentokrát presunul na juhozápad do Bratislavy, kde ho premiestnil minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár. Tu sa Hálek znova pokúšal vzdelávať verejnosť. Písal osvetové články, v ktorých hovoril o alkoholizme, o ktorom tvrdil, že je následkom chudoby, o pohlavných chorobách a kritizoval zdravotníctvo Rakúsko-Uhorska. Neskôr, keď sa stal poslancom Národného zhromaždenia za Žilinský kraj a členom Slovenskej národnej strany, sa tematika jeho článkov zmenila. Začal totiž písať o politických problémoch, o pokrytectve a o porušovaní zákonov, ktoré vtedajší systém ospravedlňoval. Po ceste do Anglicka a Ameriky, ktorú podstúpil s delegáciou československých lekárov, venoval niekoľko článkov aj Slovákom žijúcich v zahraničí.
Po dlhom čase a tvrdej práci však Hálek nevidel dostatočné množstvo sociálnych zmien a postupne strácal nádej. Z frustrácie zo systému preto opustil svoje vysoké príjmy a pozície bez finančnej kompenzácie. Neskôr sa utiahol zo spoločenského života a politického diania a sústredil sa na pôsobenie v bratislavskej detskej klinike, kde sa v tom čase odborne školil. Počas tohto obdobia bol v roku 1923 ocenený za svoje zásluhy na schôdzi republikánskeho klubu poslancov.
Po dokončení školenia sa lekár opätovne presunul, a to naspäť na stredné Slovensko, konkrétne do Bytčice, kde sa stal primárom detskej nemocnice a vyslúžil si prezývku „lekár chudobných“. Hálek bol odborníkom vo svojej oblasti, a tak bol pre nemocnicu obrovským prírastkom nielen po technickej a profesionálnej stránke, ale hlavne kvôli jeho interakciám s detskými pacientmi. Či už to boli jeho príbehy, pravidelné bábkohry alebo iba obetavé činy pre deti zo znevýhodnených rodín, ktorými zlepšoval pacientom pobyt, ľudia si ho obľúbili a získal medzi nimi výbornú reputáciu.
V roku 1925 sa Hálek začal znova politicky angažovať, a to tým, že sa stal členom sociálnodemokratickej strany. Tu znova využil svoje zdravotnícke schopnosti pri jeho prednáškach, ktoré rozširoval aj o sociologicko-ekonomické témy. Členstvo v tejto strane ho sprevádzalo aj veľkou hospodárskou krízou či nástupom nacistickej diktatúry v Nemecku, ktorú ako vzdelaný človek rázne odsudzoval, čo sa prenieslo aj do jeho prednášok zameraných na robotnícku triedu.[5]
Ďalšou veľkou etapou v živote MUDr. Hálka bolo pôsobenie na pobočke Zväzu priateľov ZSSR v Žiline, ktorej sa stal predsedom a bol preto veľmi zodpovedný za jej úspech. Jednalo sa o program rozširujúci sa na územie republiky, ktorý mal za úlohu propagovať Československo-sovietske priateľstvo. Hálek bol v roku 1936 povýšený z predsedu pobočky na predsedu krajinného slovenského výboru, čo mu prinieslo veľa zodpovedností. Organizoval kultúrne večery, antifašistické besedy, výstavy, dokonca aj zájazdy do ZSSR.
Veril totiž, že jedine vzdelaná spoločnosť a spojenectvo s Ruskom dokáže Československo ochrániť pred hrozbou fašizmu.
To, či mal pravdu, a či by nás lepšie priateľstvo s východom naozaj zachránilo, sa už dnes nedozvieme. Rok 1938 totiž priniesol autonómiu Jozefa Tisu a ten nasledujúci rok Slovenský štát. Ivan Hálek bol vždy veľmi kritický voči novej vláde a naďalej sa zúčastňoval osláv sviatku pracujúcich a demonštrácií priateľstva k národom Sovietskeho zväzu.
Jedno z prvých nariadení Slovenskej vlády bolo vypovedanie všetkých občanov
českej národnosti zo slovenského územia a prísny zákaz všetkých prodemokratických spolkov a organizácií. Pre Hálka, ako pro demokratického a pokrokového Čecha sa vízia lepšej budúcnosti pre Slovensko ihneď rozplynula. A tak v roku 1939 musel dlhoročný aktivista, učiteľ a lekár slovenského národa opustiť štát, pre ktorý urobil tak veľa. Presťahoval sa do Rakovníka v Česku, no jediný kontakt a zároveň informácie o Slovensku, ktorý tu mohol udržiavať, boli listy, no aj tie sa stali rokom 1940 nelegálne.
Poslednýkrát sa Hálek presťahoval do Modřan a aj tu sa stále snažil bojovať proti fašizmu. No málo informácií, vysoký vek, gestapo a strach o vlastný život zabraňovali kedysi nadšenému aktivistovi snažiť sa o zmenu, po ktorej tak veľmi túžil. V roku 1944 sa Ivanova manželka zmieňuje v liste o tom, že vysoký vek priniesol Ivanovi aj sklerózu,[6] kvôli ktorej aj na koniec skonal 17.2.1945 v Modřanoch.
V dnešnej dobe si viac ako kedykoľvek predtým uvedomuje dôležitosť zdravotníkov, lekárov a sestier, ktorú nám musela pripomenúť až pandémia a niekoľko zdravotníckych kríz. O to dôležitejšie a naliehavejšie je pozerať sa na minulosť a poučiť sa z nej. Hoci mnohým z moderných problémov ľudstvo čelí dnes po prvý raz a v minulosti nemajú obdobu, stále môžeme vzhliadať a inšpirovať sa ľuďmi, ako bol pán Hálek. Preto dúfam, že sa mi podarilo priblížiť jeho životný príbeh a pochopili ste, aký veľký a nedocenený dopad mali jeho činy na život v Československu.
[1] https://zlatyfond.sme.sk/galeria/autor/119/halek%20ivan.main.jpg (Cit. 2022-09-25).
[2] https://www.phil.muni.cz/fil/scf/komplet/halek.html (Cit. 2022-09-25).
[3] SMOLEŇÁKOVÁ-BINKOVÁ, B. Ivan Hálek – šíriteľ osvety na Slovensku, s. 168 – 178.
[4] http://www.trencan.6f.sk/0011-Szalavsky.html (Cit. 2022-09-25).
[5] SMOLEŇÁKOVÁ-BINKOVÁ, B. Ivan Hálek – šíriteľ osvety na Slovensku, s. 189.
[6] SMOLEŇÁKOVÁ-BINKOVÁ, B.Ivan Hálek – šíriteľ osvety na Slovensku, s. 196.