Všetci Kórejčania, dokonca aj tí, ktorí sa o históriu či literatúru nezaujímajú, už pravdepodobne aspoň raz v živote počuli meno Kim Gu. Ako Kórejčanka, žijúca v zahraničí, som nemala možnosť stretnúť sa s kórejskou históriou a keďže som sa ju neučila ani v škole, tak ma to veľmi nezaujímalo. Zvyšok mojej rodiny je v Kórei, takže od detstva som so starými rodičmi netrávila veľa času v porovnaní s inými ľuďmi, ale ako väčšina starých rodičov, keď sme sa stretli, tak mi vždy rozprávali o starých časoch. O svojom detstve, o tom, ako vychovávali moju mamu a strýka a niekedy aj o svojich predkoch.
Od minulosti sa muselo v Kórei z generácie na generáciu dobre starať o svojich predkov. Tento zvyk sa zachoval dodnes a stále existujú aj štátne sviatky, kedy sa starajú o mŕtvych predkov a pripravujú jedlo pre nich. Napriek tomu mladšia generácia vrátane mňa, najmä zámorskí Kórejčania, o svojich predkoch veľa nevedia.
Keďže som doteraz ani nevedela, že Kim Gu je môj predok, myslím si, že nie je potrebné ďalšie vysvetľovanie. Ale vďaka tomu som bola schopná prečítať si jeho autobiografiu a pochopiť jeho hodnoty a myšlienky bez filtra, lepšie ako ľudia, ktorí sa učili o ňom prostredníctvom školských učebníc.
Život Kim Gu, ktorý bol aktivistom za nezávislosť Kórey počas japonskej koloniálnej éry, je obsiahnutý v jeho autobiografii Baekbeom Ilji, rozdelenej na prvú, druhú a tretiu časť – Moje želanie, začína listom z ďalekého Šanghaja jeho dvom malým synom a končí úsekom „Naša krajina, ktorú chcem“, ktorý ukazuje jeho vášeň pre nezávislosť.
Začína od jeho detstva. Jeho rodina bola kedysi kráľovskou rodinou a mala veľa peňazí, ale ešte predtým, ako sa narodil, bol jeden z jeho predkov obvinený zo zrady a utiekol do Haeju, ďaleko od Soulu, a začal žiť v úkryte. Kim Gu sa narodil 29.8. 1879. Keď sa narodil, jeho matka bola vraj taká chudobná, že si priala, aby jej syn radšej zomrel. Ako vyrastal, pomery v jeho rodine sa zlepšovali a mal detstvo, ktoré sa nelíšilo od ostatných.
Keď mal 12 rokov, počul jeden príbeh od dospelých. Hovorili o tom, že starý muž vyšiel von s gat, teda s kórejským klobúkom, ktorý mohli nosiť iba ľudia s vyšším postavením, a potom ho šľachta objavila a gat bol roztrhnutý a už ho nikdy nemohol nosiť. Keď to Kim Gu počul, horko sa rozplakal. A potom sa spýtal: „Ako sa títo ľudia stali šlachticmi a prečo my nie sme?” Odpovedali dospelí: „Je to preto, že v týchto rodinách žijú traja Jinsovia (Jinsa – človek, ktorý zložil štátnu skúšku).” Hneď po tom sa Kim Gu spýtal, ako sa môže stať Jinsom. Otec mu povedal, že sa môže dobre učiť, aby sa stal vzdelancom a zložiť štátnu skúšku. Keď to počul, chcel sa začať učiť a prosil otca, aby ho poslal do školy. Jeho otec zhromaždil deti zo susedstva, aby mohol pre neho vytvoriť novú školu. Od tejto chvíle si Kim Gu uvedomil, že ľudia si nie sú rovní. Čo ho však odlišovalo od ostatných je to, že neprijal svoju situáciu takú, aká je a vo svojej pozícii urobil to najlepšie, čo mohol. Každý jeden deň študoval kórejské znaky a medzi kamarátmi bol vždy najlepší .
Po niekoľkých rokoch teda išiel na štátne skúšky. Malý chlapec, ktorý s nervóznou mysľou otvoril dvere skúšobne, povedal, že toto nie je testovacie miesto, ale smetisko. Starí učenci, prosiaci o zloženie skúšky a negramotný boháč, ktorý platí peniaze, aby sa stal Jinsom. Na čo je, preboha, tento test potrebný a stojí za to? Keď si to pomyslel, odišiel domov bez toho, aby absolvoval skúšky, na ktoré sa pripravoval niekoľko rokov.
Ako tínedžer Kim Gu stretol jedného muža. Podľa všetkého sa správal ako šľachtic, ale správal sa k nemu veľmi zdvorilo, a keď sa ho spýtal, povedal, že je vyznávačom Donghakov a nediskriminuje ľudí, bohatých ani chudobných. Kim Gu si takto spomína na tento moment:„Len keď som počul tieto slová, cítil som sa ako v inom svete.”[1] Hneď teda sa pridal k nemu. Donghak bolo nové náboženstvo, vytvorené na konci dynastie Joseon, keď pokračovali zahraničné zásahy a sociálne nepokoje a napätie, čo spôsobilo, že existujúce náboženstvá sa začali kaziť a neslúžiť ako náboženské útočisko pre ľudí. V dejinách Kórejskej republiky sa Donghak najviac preslávil roľníckym hnutím Donghak, čo bola rozsiahla vzbura, vedená farmármi s cieľom vnútorne sa postaviť proti feudálnemu vládnucemu systému a navonok odraziť zahraničné invázie. Kim Gu sa tiež zúčastnil tohto hnutia a viedol vlastnú jednotku.
Jedného dňa mu prišiel list od Jinsa Ahn Tae-hong, ktorý potláčal armádu Donghak. Písal, že keďže si myslí, že Kim Gu je veľmi talentovaný človek, nebude ho zabíjať, keď on neútočí naňho. Kim Gu s tým súhlasil a neskôr, keď bol v nebezpečenstve kvôli vnútorným sporom, navštívil dom Ahn Tae-Honga a zostal tam niekoľko mesiacov. Neskôr teda odišiel do Číny s jeho synom Ahn Jung-geunom, ktorý bol tiež veľmi známym aktivistom za nezávislosť, a zažili tam spolu veľa veci.
V roku 1895 bola cisárovná Myeongseong zavraždená japonským roninom.[2] V roku 1905 boli odňaté kórejské diplomatické práva. V roku 1909 Ahn Jung-geun zavraždil Ita Hirobumiho, japonského generálneho konzula Kórey. V roku 1910 Joseon stratil svoju suverenitu. Mnoho ľudí strácalo nádej v čoraz pochmúrnejšej realite Joseonu.
Keď sa však Kim Gu dopočul, že v Šanghaji sa vytvára dočasná vláda Kórejskej republiky, ihneď odišiel do Šanghaja. Najprv požiadal, aby z neho urobili vrátnika. Všetci si mysleli, že to hovorí zo žartu, ale myslel to vážne. Po dlhom rozhovore mu urobili novú vizitku. Kim Gu, riaditeľ pre policajné záležitosti.
Ako však čas plynul, z Dočasnej vlády odchádzalo veľa ľudí a začali postupne strácať svoju moc. Potom ho jedného dňa prišiel navštíviť mladý muž, ktorý povedal, že prišiel do Šanghaja, aby sa zúčastnil hnutia za nezávislosť po práci v Japonsku a položil mu túto otázku: „Hovoríte, že bojujete za nezávislosť, ale prečo nemôžete zabiť japonského cisára?” A dodal: „Ak je zmyslom života potešenie, už 31 rokov som to zažil. Takže teraz som prišiel do Šanghaja, aby som sa vrhol do hnutia za nezávislosť, aby som získal večnú radosť.”[3] Keď to Kim Gu počul, ronil slzy a na druhý deň požiadal ostatných, aby vyrobili bombu a podal ju tomu mladému mužovi. Mladý muž sa zoširoka usmial a pred rozlúčkou utešil smutného Kim Gu. Mladý muž teda hodil na japonského cisára bombu, ale jej sila bola slabá a nespôsobila cisárovi smrteľné zranenia, ale vďaka jeho odhodlaniu sa k dočasnej vláde dostal ďalší.
Volal sa Yoon Bong-gil. Po rozhovore s ním sa Kim Gu spýtal: „Čo tak dosiahnuť svoj najväčší životný cieľ v parku Hongkou 29. apríla 1932?” Yoon Bong-gil s tým súhlasil a na druhý deň bolo na nástenke zverejnené oznámenie.
“Prosíme účastníkov, aby si priniesli jednu fľašu s vodou, jednu krabičku na obed a jednu japonskú vlajku. “[4]
Hneď ako to obaja videli, požiadali o vytvorenie bomby vo fľaši a krabičke na obed. Blížil sa teda 29. apríl. Keď vyšlo slnko a prišlo ráno, tí dvaja sa rozlúčili. Posledné slová Kim Gu pre neho boli: „Súdruh, uvidíme sa neskôr v podzemí.”
Okolo druhej-tretej hodiny popoludní prepukol vonkajší hluk. Obsahom boli správy o smrti kľúčových postáv japonskej armády. Vďaka tomuto incidentu dočasná vláda Kórejskej republiky začala znovu získavať svoju silu. Stretli sa aj s generálom Čankajškom, ktorý ich podporoval, a v roku 1943 sa v káhirskej synagóge dohodol s Rooseveltom a Winstonom Churchillom o nezávislosti Kórey. Obete týchto dvoch mladých mužov a mnohých ďalších, ktorí obetovali svoje životy za krajinu, dali Kórejčanom nádej na oslobodenie.
V roku 1941 sa Kim Gu po japonskom útoku na Pearl Harbor spojil so spojeneckými silami a v roku 1945 s pomocou Spojených štátov vytvoril Kórejskú oslobodzovaciu armádu. Absolvovali vojenský výcvik so Spojenými štátmi a plánovali útok na Japonsko, ale ich plány skončili bez akéhokoľvek pokusu kvôli náhlej kapitulácii Japonska. Kim Gu si na ten deň spomína: „Vôbec som nebol šťastný a mal som pocit, že nebo padá. Bol som viac sklamaný ako šťastný z nezávislosti, ktorú sme nedosiahli vlastnou silou.” [5]
„Aké je tvoje želanie?“ keď sa Boh pýta, neváham:
„Mojím želaním je kórejská nezávislosť.„
„Aké je tvoje ďalšie želanie?“ ak sa pýta znova, tak mu poviem:
„Je to nezávislosť našej krajiny.“
„Aké je tvoje ďalšie želanie?“ pri tretej otázke som zvýšil hlas ešte viac:
„Mojím želaním je, aby sa naša krajina stala úplne nezávislou.“ [6]
Hoci Kim Gu svoj sen úplne nesplnil, verím, že jeho činy majú vplyv nielen na ľudí vtedajšej doby, ale aj na ľudí dnes. V niektorých ohľadoch si môžete myslieť, že mal šťastie v porovnaní s inými aktivistami za nezávislosť, ktorí zomreli bez toho, aby videli nezávislosť Kórey, ale osobne ma veľmi prekvapili jeho praktické zručnosti a schopnosť ísť za pevným cieľom. Hoci nežijem v Kórei, verím, že Kórejská republika dnes existuje vďaka mnohým ľuďom, ktorí sa zúčastnili na hnutí za nezávislosť, vrátane Kim Gu.
[1] KIM GU, Baekbeom Ilji (1947), s. 7.
[2] Ronin – japonský samuraj bez pána.
[3] KIM GU, Baekbeom Ilji (1947), s. 291.
[4] KIM GU, Baekbeom Ilji (1947), s. 362.
[5] KIM GU, Baekbeom Ilji (1947), s. 428.
[6] KIM GU, Baekbeom Ilji (1947), s. 452.