Moja esej zachytáva život Louisy Hálkovej a jej pôsobenie. Zapájala sa do aktivít českých žien, najmä nového pomocného vojenského združenia, zameraného na starostlivosť o ranených vojakov, dochádzala do rodín a vyučovala negramotné deti. Zapojila sa aj do spolkovej činnosti a mnoho rokov plnila funkciu predsedníčky Živeny (najstaršieho ženského spolku na Slovensku) v Žiline.
Bola to manželka známehočeského lekára a dobrodincaIvana Hálka. Tento skromný český lekár, ktorý srdcom patril Slovensku, vykonal na poli osvety a vzdelávania, ale aj organizácie zdravotníctva na Slovensku, veľký kus práce. Keďže stál pri zrode detskej nemocnice v Žiline, je jeho meno trvale zviazané aj s históriou žilinskej nemocnice, ale pre svoj úprimný vzťah k Žiline, Kysuciam i Slovensku vôbec, je jeho meno trvale zapísané v archívoch Slovenska.[1]
Žilina, aj napriek blízkosti Martina a silnému vplyvu národného hnutia, nepatrila medzi mestá, kde sa vytvorili prvé miestne odbory spolku Živena. Aj napriek tomu tu však už pred prvou svetovou vojnou existovali počiatky ženského hnutia, a to najmä zásluhou Louisy Hálkovej, manželky pôvodom českého doktora Ivana Hálka, syna českého básnika Vítězslava Hálka.[2]
Ivan Hálek po príchode na Slovensko si otvoril ordináciu v Čadci, od 1905 bol praktický lekár v Žiline. Tu sa podieľal na založení detskej nemocnice v Bytčici v roku 1920 v spolupráci s Československým červeným krížom a misiou Lady Muriel Paget. Aj so svojou manželkou Máriou Louisou Hálkovou bol veľkým milovníkom divadelného umenia a spolu vykonali v Bytčici veľa záslužnej práce. Okrem iného bol jedným z hlavných iniciátorov a organizátorov ochotníckeho divadelného súboru v Bytčici, ktorý na svoju dobu dosahoval vysokú umeleckú úroveň.[3]
Louisa Hálková už vzápätí po svojom príchode do Žiliny so svojím manželom v roku 1905, počas jeho lekárskeho pôsobenia, z izolovaného regiónu Kysúc prejavila záujem o slovenské ženské hnutie a kontaktovala Teréziu Vansovú s prosbou o informácie o ruskom ženskom hnutí, ktorého myšlienky v období pred vznikom Československa boli v kruhoch panslavisticky orientovanej slovenskej inteligencie považované za určujúce.[4] Hálková sa zúčastňovala tiež na feministicky orientovaných akciách, ktoré usporadúvala spisovateľka a propagátorka ženskej emancipácie Hana Gregorová. Jej aktívne vystupovanie na týchto večierkoch a zhromaždeniach a agitovanie za väčšie zapojenie žien do verejného života vynieslo Hálkovej kritiku zo strany slovenských národovcov, ktorí v tejto dobe prevažne stáli za postojmi S. H. Vajanského o poslaní ženy v súkromnej sfére.
Hálková ako Češka udržovala tiež kontakty s českými ženskými spolkami, predovšetkým s moravským ženským spolkom Vesna, v máji 1918 sa na ich pozvanie spolu s ďalšími Slovenkami z okruhu Gregorovej zúčastnila na oslavách výročia založenia Národného divadla v Prahe.[5] Aj napriek snahám Hálkovej sa po vojne nedarilo vytvoriť miestny žilinský ženský odbor. Hálková to vysvetľuje tým, že v Žiline sa „ťažko prebúdzalo národné povedomie, pocit štátnej spolupatričnosti, čomu sa nedalo ani čudovať, veď do prevratu aj v Žiline ubíjal slovenského ducha maďarský a maďarónsky živel.“[6]
V tomto období už v Žiline pôsobili miestny odbor Matice slovenskej, Československého červeného kríža či Ligy proti tuberkulóze a miestne odbory Sokola a Orla. V roku 1921 bol naviac založený Kresťanský ženský spolok a v roku 1922 Židovský ženský spolok.[7] Záujem o ďalší ženský spolok, naviac nekonfesný a nepolitický, teda nebol veľký. Podarilo sa usporiadať ustanovujúcu schôdzu 28. 11. 1922, na ktorú sa dostavilo 50 účastníčok, a následne zakladajúca schôdza sa uskutočnila toho istého roku.[8] Do odboru sa pri založení prihlásilo 173 členov a členiek. Spolok Živena bol prvou celonárodnou organizáciou združujúcou slovenské ženy. Hlavným cieľom spolku malo byť vzdelávanie slovenských žien a dievčat v národnom duchu. Za predsedníčku bola zvolená Louisa Hálková, za tajomníčku učiteľka Dievčenského gymnázia Terka Beňovská a za pokladníčku Štefánia Klenková.
Spolok pri založení nemal trvalé sídlo, čo v prvom desaťročí po vojne pri nízkom počte vhodných budov v meste nebolo výnimkou, rovnakým problémom trpeli aj ostatné novozaložené spolky. Po založení sa konali stretnutia a kultúrne akcie spolku v budove reálky alebo Dievčenského gymnázia, neskôr v novopostavenom Katolíckom dome, v budove pošty, Mestského úradu alebo v Reprezentačnom dome, no až do zániku Živeny ako samostatného spolku nemal miestny odbor vlastné oficiálne priestory, predovšetkým z finančných dôvodov. Po vzore ostatných miestnych odborov sa spolok rozdelil na úsek ľudovýchovný, zábavný a sociálny, pričom tieto úseky pracujú samostatne a majú každý vlastné predstavenstvo. V roku 1928 Hálková odstúpila z vedenia spolku po tom, čo bola zvolená predsedníčkou Severného okresu Živeny, aj keď naďalej zostala aktívna v miestnom odbore, rovnako ako v Samovzdelávacom spolku P. O. Hviezdoslava pri Dievčenskom gymnáziu a ďalších organizáciách.[9] Jej úspešné pôsobenie dokladá aj skutočnosť, že v roku 1928 bol žilinský odbor druhý najpočetnejší na Slovensku hneď po bratislavskom s 264 členmi.
Ivan Hálek aj s rodinou bol v roku 1939 vyhostený zo Slovenska po tridsiatich ôsmich rokoch verných služieb slovenskému ľudu a musel si hľadať nový domov v Protektoráte Čechy a Morava. Jeho matka, Dorota Hálková, sa toho už nedožila. Pochovaná bola na cintoríne v Žiline.[10]
Mária Louisa Hálková po smrti svojho manžela Ivana Hálka v roku 1946 venovala svojej vnučke Jane Štěpánkovej ako spomienku na krásne spoločne prežité chvíle rozprávkovú knižku s názvom Jak sýkorka přišla o ocásek. Táto rozprávková knižka je vlastne knižkou skutočných rozprávok – príbehov, ktoré Hálkovci so svojou vnučkou Janou Štěpánkovou prežili v Bytčici. Aj táto rozprávková knižka je ďalším dôkazom, že Hálkovci mali veľmi blízko k Bytčici a Žiline.
Lujza sa krátko po smrti prvého manžela vydala za jeho priateľa, Vavra Šrobára, ktorý bol do nej zaľúbený od študentských rokov. Boli spolu iba 5 rokov, keď Vavro v roku 1950 zomrel.
Hálkovci sa významnou mierou pričinili o kultúrny a vedecký rozvoj Žiliny. MUDr. Ivan Hálek zanechal po sebe mnoho diel a taktiež je po ňom pomenovaná Hálkova ulica v Žiline ako aj v areáli žilinskej nemocnice je postavená jeho busta. Jeho manželke nie je venovaná v meste Žilina žiadna spomienka.
Zamerala som sa aj na pôsobenie Louisy Hálkovej ako predsedníčky v ženskom spolku Živena. Tiež sa po mužovom boku osvedčila ako obetavá šíriteľka osvety, keď chodila do rodín a vyučovala negramotné deti.
Veľmi na mňa zapôsobila svojou vľúdnou povahou a obetavosťou pre druhých ľudí, ktorá sa prejavila aj vo filme Živá voda, ktorý bol v roku 1980 natočený práve podľa života
Louisy Hálkovej a jej muža a tiež o jeho pôsobení v chudobnom kysuckom kraji. Taktiež sa tam prejavila Louisina ochota rešpektovať a podporovať manželove rozhodnutia i keď to pre ňu znamenalo odchod z Prahy a ísť žiť pre ňu na neznáme miesto.
[1] http://www.zskraskys.edu.sk/halek/zivotopis.htm (cit. 2023-07-04)
[2] Louisa Hálková, neskôr Šrobárová (1882-1954) – kultúrna pracovníčka, jedna z najvýraznejších osobností medzivojnového slovenského ženského hnutia.
[3] https://myzilina.sme.sk/c/1751400/o-zilinskej-nemocnici-na-okraji-mesta-a-jane-stepankovej.html (cit. 2023-08-04)
[4] SMOLEŇÁKOVÁ, B. Ivan Hálek (11. november 1972-17. február 1945) – šíriteľ osvety na Slovensku, s.177.
[5] TKADLEČKOVÁ,J. Živena – spolok slovenských žien, s. 81.
[6] 25 rokov miestneho odboru Živeny v Žiline, s. 17.
[7] MS SR, Štátny archív v Žiline, fond Magistrát mesta Žilina, sg. 3768/22, škatuľa 102.
[8] 25 rokov miestneho odboru Živeny v Žiline, s. 4.
[9] OKÁNIKOVÁ, M. Z histórie školstva v Žiline – Dievčenské gymnázium v Žiline, s. 43.
[10] http://www.zskraskys.edu.sk/halek/zivotopis.htm ( cit.2023-09-15)