Rozhodol som sa opísať životný príbeh Imricha Weinera – Kráľa, ktorý pochádzal zo severného Slovenska. Od detstva sa u neho prejavoval veľký umelecký talent, ale jeho život nebol jednoduchý. Podarilo sa mu pred vypuknutím 2. svetovej vojny odísť do Francúzska, a keďže mal židovský pôvod, vrátil sa na Slovensko až po vojne.
Imrich Weiner sa narodil 26. októbra 1901 v Považskej Bystrici, do židovskej rodiny rodičom Jakubovi Weinerovi a Paulíne, rodenej Kohnovej. Pochádzal z troch detí, a bol druhý v poradí. Bol hrdý Považskobystričan. Toto mesto a jeho okolie mal veľmi rád, a aj preto sa stalo inšpiráciou mnohých jeho obrazov. Počas svojho života žil na mnohých miestach a študoval na viacerých školách. Jeho otec chcel, aby sa vyučil remeslu, no on nasledoval svoj sen, a rozvíjal svoj výtvarný talent.
Po základnej škole v Považskej Bystrici navštevoval školy v Žiline, Kremnici a Levoči, kde napokon zmaturoval. Už od detstva sa u neho prejavoval výnimočný výtvarný talent. Na moment, keď našiel svoju vášeň, mal silnú spomienku.
Na tento okamih si umelec neskôr zaspomínal: „Maliar sa vo mne prebudil toho dňa, keď som ukradol v škole prvú kriedu a nakreslil ňou na dlážku vzducholoď. K mojim prvým dosť problematickým úspechom na poli umenia patria aj sgrafitá, o ktoré som sa pokúsil skrutkovačom do čerstvej omietky. Žiaľ, vkusu mojej matky nevyhoveli. Dodnes sa pamätám na jej veľmi vyhranené pripomienky. A učiteľovi v škole sa nepáčili ani moje dekoratívne, dookrúhla zostrihané zošity. Škoda.“ [1]
Po maturite v rokoch 1919 – 1922 študoval architektúru na Českom vysokom učení technickom v Prahe. A neskôr na Umelecko-priemyslovej škole v Prahe študoval architektúru a jeho vytúžené maliarstvo. Od roku 1922 študoval v Akadémii výtvarných umení v Düsseldorfe v Nemecku. O rok neskôr prestúpil a študoval na Akadémii výtvarných umení v Berlíne a od roku 1924 v École des Beaux Arts v Paríži. Po ukončení štúdia sa vrátil na Slovensko, do svojho rodného mesta Považskej Bystrice.[2]
Maliara a grafika Imricha Weinera výrazne ovplyvnil Paríž. Francúzska metropola bola v tom období centrom avantgardného európskeho umenia. Imrich Weiner – Kráľ mal svoju originálnu verziu surrealizmu. Nestotožňoval sa s ostatnými surrealistami, ktorí presadzovali automatizmus, spontánnu tvorbu bez nejakého hlbšieho zmyslu.
Jeho snaha bola zachytiť skutočnosť premyslene a s hlbokým sociálnym odkazom, a tak si vytvoril svoju vlastnú podobu surrealizmu, vlastný nadrealizmus. Jeho tvorba bola počas celého umeleckého vývinu poznamenaná úsilím spojiť lásku k Francúzsku s láskou k rodnému Slovensku. Zomknúť dva nezlučiteľné a nespojiteľné svety, a to francúzsku kultúru so slovenskou tradíciou.
Počas pobytu na Slovensku v rokoch 1926 – 1927 bol povolaný do vojenskej služby. V rokoch 1930 až 1932 už znova cestoval po západnej Európe. V tej dobe bola jeho partnerka fotografka Irena Blühová, ktorá študovala v Berlíne. Vďaka spojeniu týchto dvoch umelcov vtedy vznikol prvý slovenský akt. A od roku 1932 až 1939 sa vrátil na Slovensko a pôsobil v Bratislave, kde počas tohto obdobia vytvoril obsiahly grafický drevorytinový cyklus s názvom Bratislava. A v roku 1936 usporiadal prvú nadrealistickú výstavu na Slovensku v Bratislave spolu s maliarom Františkom Malým.
Napriek dobrému akademickému vzdelaniu sa po návrate na Slovensko nemohol živiť len výtvarnou tvorbou, pracoval preto ako úradník, kreslič či dokonca ako lyžiarsky tréner.
Do Paríža sa vrátil krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny v roku 1939 a tento krok bol pre jeho život rozhodujúci. Rodné Slovensko sa pre Imricha Weinera, ktorý mal židovský pôvod, stalo po vzniku vojnového Slovenského štátu (1939 – 1945), nie veľmi bezpečné, a tak vo Francúzsku zotrval do roku 1950. Oženil sa tam a narodila sa mu jediná dcéra Elise.
Aktívne sa zapájal do francúzskeho protifašistického odboja. A v tom čase si k menu pripojil aj pseudonym, či krycie meno Kráľ. Svoj výtvarný talent využíval na výrobu falošných dokladov, pasov a potravinových lístkov, a takto pomáhal ľuďom k nelegálnemu úteku z krajiny. V roku 1947 dostal za účasť v odboji aj francúzske štátne vyznamenanie. Po vojne založil v Paríži Dom československej kultúry, v ktorom popri umeleckej práci aktívne pôsobil.
Bol síce presvedčený ľavičiar, ale nebol v Komunistickej strane Československa (KSČ), a preto bol vyhostený z Francúzska a musel sa na príkaz nového komunistického vedenia vrátiť v roku 1950 na Slovensko. Bol oddelený od svojej manželky a dcéry, ktoré zostali vo Francúzsku, niekoľkokrát sa neúspešne pokúsil o stretnutie s nimi. Odlúčenie znášal veľmi zle, a preto sa pokúsil začiatkom apríla 1951 dokonca nelegálne prekročiť hranice do západného Nemecka. No bohužiaľ, únik do zahraničia sa mu nepodaril a sedem mesiacov musel stráviť vo väzení. [3]
Počas svojho pobytu vo väzení stále udržiaval komunikáciu so svojou dcérou Elise. Jeho túžba po kontakte s dcérou bola neobyčajne silná. Každý deň jej posielal listy, v ktorých boli maľované príbehy s krátkymi textami vo francúzskom jazyku. Keď ich začal posielať Elise, bola štvorročná. Farebné ilustrácie s textom vytvárali vtipné dobrodružstvá a príhody kocúra Mineta, žabiaka Brekeke, prefíkaného lišiaka, zradného vlka, namysleného kohúta. Postupne sa k nim pridal bocian a malé dievčatko s húskami. Nechýbali ani králi, princovia a princezné, ale aj Maruška týraná zlou macochou. Dievčatká vždy mali podobu malej Elise. Niektoré ilustrácie si Elise odložila ako spomienku na svojho vzdialeného otca. Za mrežami ho zachránila povesť maliara, na objednávky väzniteľov namaľoval 45 obrazov, väčšinou krajinky, ale aj portrét Stalina. Elise svojho otca po prvý raz mohla vidieť až ako deväťročná.[4]
Tieto ilustrácie, ktoré si Elise odložila, zažili svoju premiéru na jar 2017 v galérii mesta Bratislavy. Ilustrácie mala dovtedy uložené vo svojom parížskom byte a na výstave bolo predstavených spolu 122 ilustrácií a dva akvarelové portréty Elise. Výstava bola predstavená pod názvom Rozprávky pre Elise.[5]
Po návrate z väzenia žil krátko v Prahe, potom v Považskej Bystrici. Okrem rozprávok pre svoju dcéru ilustroval napríklad aj knihu Naše dievča od autorky Marty Gergelyovej z roku 1962.[6]
Weinerové obrazy často na seba nadväzovali a rozprávali príbeh jedného človeka a jednou z takýchto sérií je napríklad cyklus obrazov Drevo. Pozostáva z dvanástich obrazov, ktoré sú pomenované podľa mesiacov. Zachytáva život a baladický príbeh pltníka s tragickým koncom. Plte, kompy a pltníci patrili k jeho obľúbeným motívom. Ďalším typickým znakom jeho tvorby boli mohutné postavy, ktoré zaberali najväčšiu časť plochy obrazov. Postavy pltníka na viacerých jeho obrazoch predstavovali zástupcu tradičného slovenského remesla.
Venoval sa nielen maľbe, ale aj grafike. Na cyklus Bratislava, ktorý som už vyššie spomínal, nadviazal cyklus Bratislava 1965. Toto dielo zachytáva ruch veľkomesta, Bratislavský hrad, alebo len siluetu hradu v pozadí.
Na svoje rodné mesto Považskú Bystricu bol Imrich Weiner-Kráľ veľmi hrdý. Jeho rodisko sa často objavuje aj v názvoch jeho obrazov, napríklad Považská Bystrica (1920), Peter Jilemnický (1936), Mariková (1936), Besné (1936), Most cez Domanižanku, Hrad na Považí, Štiavnik, Lánska, Jelšové, Manín (1961), Záskalie (1959), Z Považskej (1976). [7]
Od roku 1961 do konca života žil v Bratislave a tu aj zomrel 11. augusta 1978. Dcéra Imricha Weinera – Kráľa Elise prevzala v roku 2011 ocenenie udelené in memoriam od primátora Považskej Bystrice. Podsta čestnému občanovi mesta Považská Bystrica pri príležitosti 110. výročia jeho narodenia a za prínos v oblasti výtvarného umenia. Za bohatú výtvarnú činnosť a za šírenie dobrého mena Považskej Bystrice na Slovensku, ale aj v zahraničí. Imrichovi Weinerovi – Kráľovi bol v centre mesta odhalený pamätník, ktorý vytvoril akademický sochár Milan Lukáč. Pomník predstavuje symbolický Weinerov Dom, ktorý dnes už neexistuje. [8]
[1] https://www.webumenia.sk/clanok/imrich-weiner-kral-poetizmus (cit.2023-08-25)
[2] https://historickapb.sk/2021/10/26/imrich-weiner-kral-zivot-a-dielo/(cit.2023-08-25)
[3] https://www.facebook.com/SlovakEmbassyFrance/posts/4207720762603194/( 2023-09-05)
[4] dennikn.sk/542922/otca-s-dcerou-rozdelila-zelezna-opona-v-listoch-ich-spajali-rozpravky(2023-09-6)
[5] https://www.facebook.com/SlovakEmbassyFrance/posts/4207720762603194/(2023-09-10)
[6] https://www.staroknih.sk/antikvariat/marta-gergelyova-nase-dievca-1962/(2023-09-15)
[7] https://historickapb.sk/2021/10/26/imrich-weiner-kral-zivot-a-dielo//(2023-09-15)
[8] https://povazska.dnes24.sk/galeria/pamatihodnoti-povazskej-bystrice-zanikunute-a-aj-tie-co-sa-zachovali-doteraz /(2023-09-18)