Niet pochýb o tom, že každá vojna so sebou prináša hrozné zločiny, veci, ktoré sa nikdy nemali odohrať, a na ktoré bude ľudstvo už navždy spomínať s trpkým srdcom a ľútosťou. Druhá svetová vojna nie je žiadnou výnimkou, ba priam naopak, kvôli svojmu rozsahu a dopadu na celý svet väčšinu ostatných prevyšuje. Ukázala nám tie najhoršie stránky mnohých ľudí. No uprostred týchto hrôz sa ako ich prekrútený zrkadlový obraz tiež v mnohých prebúdza to najlepšie. Skrytá odvaha, dobrosrdečnosť a ochota pomáhať druhým, vlastnosti, o ktorých snáď človek ani nevedel, že ich v sebe má. Z mnohých ľudí takto druhá svetová vojna urobila hrdinov, a to častokrát z „obyčajných“ civilistov, ktorých neuveriteľná smelosť a odhodlanie ostali skryté v histórii, nezvečnené na stránkach učebníc a kníh. Jeden z takýchto odvážlivcov, ktorí si zaslúžia, aby sme ich príbeh spoznali, je aj Žilinčan Juraj Pollák.
Juraj Pollák sa ako jediné dieťa zo svojej rodiny narodil v Žiline v roku 1924. Jeho starší súrodenci – sestra Viera a brat Viliam – sa narodili v českom meste Místek, odkiaľ pochádzala aj Jurajova matka Emanuela. Z Místka sa Pollákovci presťahovali dva roky pred narodením Juraja.[1] Napriek tomu, že pochádza z rodiny prisťahovalcov a že musel svoj domov niekoľkokrát počas života kvôli rôznym udalostiam opustiť, ostal po celý čas verný svojej rodnej Žiline, vždy sa sem nakoniec vrátil a žil tu až do svojej smrti v roku 2018. Aj táto láska k jeho domovu, od ktorej sa nenechal odradiť nijakou z tých strašných udalostí a skúšok, ktorými si prešiel, ukazuje jeho nezlomné odhodlanie a vytrvalosť, ktoré ho robia takou inšpirujúcou osobnosťou.
Ako sedemročný nastúpil Juraj Pollák na miestnu židovskú ľudovú školu. V roku 1941 vo veku sedemnásť rokov školu ukončil. V tom čase už boli na Slovensku v platnosti protižidovské zákony vrátane Židovského kódexu, ktoré okrem iného Jurajovi zakazovali ďalšie štúdium a prácu inú ako robotnícku. Vďaka pomoci otca sa mu podarilo zamestnať v dielni Elektrozávod Malý, kde sa pracovalo na elektromotoroch a transformátoroch. Prácu si takisto našli aj obaja jeho súrodenci. Na pána Jozefa Malého, svojho zamestnávateľa, Juraj spomínal v dobrom a považoval ho za úžasného človeka a filantropa, ktorý mu dal veľa do života.
Po začiatku vojny bola Jurajova rodina, tak ako mnohé iné židovské rodiny na Slovensku, internovaná do miestneho koncentračného strediska, kde bolo sústredených počas jeho existencie od marca do októbra 1942 okolo 20 000 židov z celej krajiny, ktorí tu mali čakať na presun do koncentračných táborov, najčastejšie poľských. Stihlo z neho odísť 19 transportov, presúvajúcich židovských obyvateľov do táborov v zahraničí. Pollákovcom sa však podarilo vyhnúť začínajúcim deportáciám: predtým arizovaný obchod s textíliami, ktorý patril otcovi pána Polláka, dostal výnimku z dôvodu nedostatku odborníkov, a Juraja zo strediska dostal jeho zamestnávateľ Jozef Malý vyreklamovaním. Po približne dvoch mesiacoch tak boli Pollákovci z koncentračného strediska prepustení, čo sa však mnohým iným nepodarilo.
Po prepustení z tábora sa v roku 1943 stal Juraj Pollák členom podzemného hnutia spolu s niekoľkými ďalšími židovskými občanmi Žiliny. Ich cieľom bol odboj – podľa pána Polláka bol toto ich spôsob obrany voči vtedajšej situácii.[2] V obranných bunkách väčšinou pôsobili štyria či piati ľudia, ktorí mali vedomie jeden o druhom, no iba jednu spojku s ďalšími bunkami, aby sa zabránilo prípadnému vyzradeniu informácií pri výsluchu. S Jurajom v žilinskej bunke spolupracovali Otto Gross, Albert Grünwald a šéf bunky Pavel Feldmann. Rolu ich spojky, ktorá bola podľa pána Polláka najrizikovejšia,[3] vykonávala Jolanka Kellermanová. Za úlohu mala prenášať zbrane, ktoré členovia získali, napr. do pracovného tábora vo Vyhniach, kde mali byť použité v prípade, že by sa obyvatelia potrebovali brániť proti fašistom.
Činnosť podzemnej organizácie bola po niekoľkých týždňoch odhalená a jej členovia sa tak museli stiahnuť do úzadia. Pavel Feldmann bol zatknutý, a tak sa už len v trojici ostatní skrývali – najprv asi dva týždne na Slovensku a následne začiatkom roku 1944 bez Feldmanna a Kellermanovej utiekli pred príslušníkmi Ústredne štátnej bezpečnosti do Budapešti. Tu sa skrývali v bývalom starobinci, prerobenom na utečenecký tábor. S útekom, prechodom cez hranice a následným ukrývaním im pomáhali ďalšie spojky podzemného hnutia. V tábore v Maďarsku mali v pláne počkať, kým sa za nich niekto zaručí. Vďaka tomu potom odtiaľ mali odísť legálne a ako riadni občania, a následne sa ubytovať u maďarských príbuzných. V čase príchodu pána Polláka boli podmienky v Maďarsku pomerne umiernené, a to najmä v porovnaní so Slovenskom, avšak už v marci 1944 bolo obsadené nemeckými nacistickými ozbrojenými silami a začalo sa s deportáciami maďarských Židov, a to najmä do koncentračného tábora Osvienčim. Nevyhol sa tomu ani tábor, v ktorom sa ukrývali páni Pollák, Gross a Grünwald. Príslušníci SS, ktorí ho obsadili, začali jeho obyvateľov nakladať do áut, trom priateľom sa ale podarilo ujsť vďaka prepašovaným pakľúčom a spojkám s podzemím. Podľa plánu mali následne prísť na neďaleké dohodnuté miesto, kde ich čakal taxík. Jeho vodič už bol inštruovaný a vedel, ako ďalej postupovať. Ďalší spojenci z podzemia vybavili Jurajovi a jeho dvom spoločníkom po ich úteku falošné doklady, a zo Žilinčana Juraja Polláka sa tak stal Stanislaw Malodecki z Poľska, ktorého so skutočnou identitou spájal iba rovnaký dátum narodenia. Kvôli vyhrotenej a nebezpečnej situácii v Maďarsku sa všetci traja čoskoro rozhodli vrátiť domov na Slovensko, v čom im znovu pomáhali spojky s podzemím. V Budapešti ich však zastihla nečakaná situácia – jeden z ich údajných spojencov, vlakový sprievodca, v skutočnosti pracoval pre gestapo. Na vlakovej stanici boli zatknutí. Jurajovi sa ešte predtým narýchlo podarilo zbaviť sa udávajúcich falošných dokladov, Grossovi a Grünwaldovi však nie, a tak boli po vyšetrovaní deportovaní do koncentračných táborov. Jurajovi Pollákovi sa podarilo vyviaznuť, keď polícii tvrdil, že vlastne nie je Žid, a že jeho doklady, ktoré by to dosvedčili, má jeho brat. Nakoniec ho policajti prepustili s podmienkou, že si do jedného týždňa nájde ubytovanie aj zamestnanie, a s novými, tentokrát pravými dokladmi na meno Malodecki, ktoré mu poskytli.
Popri splnení podmienky, ktorú dostal od vyšetrovateľov, sa teraz už slobodnému Jurajovi, oficiálne Stanislawovi, podarilo spojiť s miestnym odbojom. Od jeho členov sa dozvedel o Kastnerovom vlaku – transporte, ktorý mal Židov z Maďarska odviezť namiesto koncentračných táborov do neutrálneho Švajčiarska – a dokonca sa dostal na zoznam vybraných ľudí, ktorí na vlak mali nastúpiť, hoci podľa vlastných slov nevie, ako sa tam podarilo zapísať aj jeho meno.[4] Napriek tomu však 30. júna 1944 na odchádzajúci vlak skutočne nastúpil, už od začiatku však mal pochybnosti o tom, kam skutočne smerujú. Kvôli predchádzajúcim skúsenostiam a nedávnej zrade od spojenca pociťoval nedôveru a neistotu a obával sa, že napriek sľubom vlak nakoniec skončí v koncentračnom tábore. Naplánoval si teda, že pri najbližšej príležitosti z vagóna utečie. Prvotné myšlienky na útek cez okno boli neúspešné, pán Pollák sa však myšlienky na odchod nevzdal.
Trasa Kastnerovho vlaku bola presmerovaná z Viedne cez Bratislavu, kvôli čomu nakoniec dočasne zastavil v Ivanke pri Dunaji. Pri tejto zastávke Juraj využil svoju šikovnosť, na moment sa pod zámienkou potreby ísť na toaletu ukryl pod vagón, a vo chvíli, keď mu boli nemeckí strážcovia otočení chrbtom, utiekol do blízkeho kukuričného poľa a v ňom sa na čas ukryl. Neďaleko potom stretol postaršiu ženu, ktorá mu dala jedlo a pitie.
Následne sa pán Pollák, napriek pomoci vyčerpaný a hladný, vydal do Bratislavy, kde náhodou narazil na priateľa zo Žiliny Emila Lukáča. Na jeho radu sa pridal k nemu do židovského pracovného oddielu z bratislavského tábora. Na mieste mu ponúkli lekársku starostlivosť, jedlo, peniaze a možnosť zatelefonovať rodičom. Miestni mu tiež pomohli nastúpiť na vlak, a tak sa začiatkom leta 1944 pán Pollák konečne vrátil ku svojej rodine.
Len krátko na to, v auguste 1944, vypuklo SNP ako reakcia na obsadenie Slovenska Nemcami. Juraj presvedčil svojich rodičov a brata, že musia urýchlene odísť. Jeho sestra bývala v tom čase so svojím snúbencom neďaleko a Juraj ich išiel vyhľadať a povedať im, že tiež musia odísť, nemohol sa k nim však dostať, tak pred odchodom zanechal pre sestru odkaz, že zvyšok rodiny ušiel a budú ich čakať pri Strečne. Sestru ani švagra však už nikdy nevidel – zahynuli v koncentračnom tábore.
Obdobie do konca SNP v októbri 1944 prečkali preživší Pollákovci v Banskej Bystrici, po jej obsadení sa presunuli do hôr a nasledujúce mesiace strávili presúvaním sa medzi rôznymi obcami v okolí Donoval. V decembri im došli financie, a tak sa pán Pollák vybral sám naspäť do Žiliny, kde mali vo svojom byte stále odložené nejaké peniaze. V rodnom meste Juraj z rodinného bytu zobral zvyšné peniaze. Následne sa ukrýval u niekoľkých známych zo Žiliny, Čadce a okolia, vrátane starej priateľky Lýdie Strýkovej, ktorá mu vďaka kamarátovi z gestapa pomohla vybaviť cestovné povolenie, s ktorým mohol slobodne cestovať. Vedomie, že všetci, ktorí počas tohto času Juraja ukrývali, veľmi riskovali, aby mu pomohli, odhaľuje ďalšie osoby, z ktorých vojna neurobila horších ľudí, ale tichých, no obdivuhodných hrdinov.
Keď sa vrátil späť na Donovaly, šťastnou náhodou stretol svoju rodinu v obci Hanesy. S peniazmi, ktoré im doniesol, strávili Pollákovci zvyšok vojny opäť presúvaním sa medzi obcami, horami a ľuďmi, ktorí im boli ochotní poskytnúť útočisko, a napokon sa v máji 1945 konečne vrátili do svojho bytu v oslobodenej Žiline. Po skončení vojny pán Pollák ešte niekoľkokrát opustil Žilinu a istú dobu pracoval vo Viedni aj v USA, nakoniec sa však vrátil, najmä preto, že mu chýbala jeho matka. Azda najväčším dôkazom toho, že ani po prežití udalostí vojny Juraj Pollák nestratil chuť žiť, je jeho kariéra profesionálneho jazdca na cestných motocykloch, ktorá je viac než koníčkom – v tomto športe získal niekoľko prvenstiev a ocenení a reprezentoval aj Československo.[5] To, že jeho duch sa nezlomil a že po hrôzach vojny a smrti blízkych našiel radosť v športe, z neho robí skutočne inšpiratívnu osobnosť, výnimočného človeka, na ktorého príbeh by sme nikdy nemali zabudnúť.
[1] Spomienky J. Polláka. (Súkromný archív A. Virdzekovej).
[2] https://dennikn.sk/818668/zapojil-sa-do-podzemneho-hnutia-pred-fasistami-utiekol-do-budapesti-pred- komunistami-do-ameriky-vzdy-sa-vsak-vratil/ (cit. 2022-09-15).
[3] https://www.pametnaroda.cz/ (cit. 2022-09-15).
[4] https://www.pametnaroda.cz/ (cit. 2022-09-15).
[5] FRANKL, P., FRANKL, P. Židia v Žiline, s. 377.