Našimi hlavnými postavami sú židovské deti Šlomo a Judita Breznitzovci. Obidvaja sa narodili v Bratislave, ale ich osudy sú späté s mestom Žilina.
Bol september 1944 a ich rodičia vedeli, že ich nádeje na vyhnutie sa koncentračnému táboru v Osvienčime sú veľmi malé. Zo všetkých síl sa snažili zachrániť desaťročnú dcéru Juditu a šesťročného syna Šloma. Vybavili im hodiny katechizmu a deti prijali kresťanské mená. Šlomo bol Juraj a Judita sa stala Vierou. V septembri rodina Breznitzovcov bývala v Žiline. V tom čase sa začala druhá vlna deportácií židovského obyvateľstva a rodičia sa rozhodli ukryť svoje deti do sirotinca, ktorý viedli rehoľné sestry sv. Vincenta v budove Kostola sv. Pavla apoštola. Rodičia ich odviedli do kláštora, kde ich prevzala matka predstavená. Okrem matky predstavenej, žilinského preláta Tomáša Ružičku a dvoch alebo troch rehoľných sestier nikto nevedel, že Šlomo a Judita sú Židia. Všetci ich oslovovali katolíckymi menami Juraj a Viera. Najťažšie bolo odlúčenie od rodičov, na ktoré spomína Šlomo: ,,Posledná rozlúčka bola priam brutálne krátka. Slzy nás štyroch sa miešali na tvárach, a keď rodičia odišli, ešte vždy som cítil chuť ich sĺz na perách. Bola to jediná hmatateľná vec, ktorá mi po nich zostala a ešte istú chvíľu som sa pokúšal rozoznať matkinu a otcovu soľ.”
Siroty bývali na prvom poschodí kláštora, sestričky na druhom. Na prízemí bola kuchyňa, v pivničných priestoroch mali zásoby zemiakov, kyslú kapustu v sudoch, drevo a uhlie. Chlapci a dievčatá boli oddelení, takže Šlomo svoju sestru nestretával, každý z nich bol v inej časti sirotinca. V chlapčenskej izbe bolo asi dvadsať postelí. Život v kláštore bol pre rehoľné sestry a chovancov veľmi ťažký. Sirotinec bol odkázaný na milodary. Deti dostávali na raňajky kúsok chleba s džemom a skromný obed v podobe rascovej polievky. Boli často hladné a báli sa, aby neodhalili ich židovský pôvod. Šlomo často hladoval, pretože starší chlapci sa zabávali tým, že mu zobrali jeho raňajky alebo obed. Aj napriek jeho šikovnosti v matematike a schopnosti dobrej pamäti to v škole nemal ľahké. Učiteľ bol naňho zasadnutý a častokrát ho trestal za veci, za ktoré nemohol.
Čas plynul a prišli Vianoce roku 1944. Kaplnka bola vyzdobená čerstvými vetvičkami jedličiek a chlapci a dievčatá výnimočne večerali spolu. Šloma to veľmi potešilo, lebo to bola preňho konečne príležitosť vidieť Juditu. Na večeru nebol obschnutý chlieb ako zvyčajne, ale teplý rožok.V ten večer sa v sirotinci spievali koledy. Zrazu sa dvere otvorili a prišla matka predstavená s nemeckým oficierom. Predstavila ho ako veliteľa nemeckej posádky, a pretože bol veriaci katolík, požiadal ju, aby mohol vianočný večer stráviť v sirotinci. Matka predstavená ho usadila vedľa seba a vyzvala deti, aby spolu s ňou zaspievali nemeckému hosťovi koledu Tichá noc. Nemecký veliteľ sa detí spýtal, či nevedia koledu spievať aj v nemčine, vraj by ho to veľmi potešilo. Na jeho výzvu sa Šlomo a Judita postavili, prišli pred veliteľa, kde sa chytili za ruky a začali spievať. Nemčinu poznali z domova, často sa po nemecky rozprávali. V jednej chvíli Judita prestala spievať a obidvaja si uvedomili, čo sa stalo. V tej dobe na Slovensku vedeli po nemecky iba Židia. Sú vyzradení! Ale namiesto toho, aby nemecký veliteľ priviedol komando, podišiel k Judite a pohladil ju po vlasoch. ,,Neboj sa, tvoja matka a otec sa vrátia,” povedal. V jeho slovách nebolo cítiť hnev, pomstu ani škodoradosť. V jeho slovách bolo cítiť predovšetkým ľudskosť.
V marci 1945, keď už druhá svetová vojna bola skoro na konci, sa v pivnici sirotinca zriadila poľná nemocnica. Mala slúžiť pre civilné obyvateľstvo, ale ošetrovali sa tu iba ranení vojaci, ktorých privážali z frontu. Nemocnica bola umiestnená v pivnici, do ktorej sa zmestilo štyridsať lôžok. V nemocnici nebol lekár, o pacientov sa starali iba sestry. Pach vlhkej gangrény, ktorú dostávali ranení vojaci, sa šíril celou nemocnicou. Bol dokonca silnejší ako pach kyslej kapusty, ktorá sa v pivnici skladovala predtým Pri tejto práci zvyčajne pomáhali aj deti zo sirotinca. Šlomo pomáhal v nemocnici prevažne v noci.
Situácia židovských detí sa skomplikovala. V jedno popoludnie do chlapčenskej izby vstúpila rehoľná sestra. V rýchlosti Šlomovi vysvetlila, že do sirotinca prišli Nemci. Hľadajú židovské deti a partizánov. Rehoľná sestra schovala Šloma pod najhrubšiu prikrývku v chlapčenskej izbe. Po chvíli do izby vtrhli Nemci. Začali ju prehľadávať. Šlomo Breznitz cítil, že nemôže dýchať a o chvíľu odpadne. Na jeho veľké prekvapenie sa Nemci otočili a z izby odkráčali. Šlomo sa mohol slobodne nadýchnuť. On a jeho pľúca boli zachránené. Po chvíli prišla do miestnosti opäť rehoľná sestra a zašepkala: ,,Rýchlo sa obleč do svojich nemocničných šiat. Išli pre psy, budú tu každú chvíľu.”Šlomo si na seba obliekol svoje nemocničné šaty, ktoré páchli od gangrény a rýchlo bežal do pivnice, kde ležali chorí a zomierajúci vojaci. Zrazu to Šlomovi došlo. Do nemocnice ho dali preto, aby ho schovali. Ranení nemeckí vojaci ho poznali a obľúbili si ho. To sa mohlo hodiť. No najdôležitejšie bolo, že pach gangrény bránil psom, aby zachytili jeho stopu – akúkoľvek stopu.
V ten deň nikto neprišiel. Na ďalší deň sa rozhodol Šlomo spýtať rehoľnej sestry, ktorá ho deň predtým schovala, či Nemci prišli so psami. Bál sa o svoju sestru Juditu. Rehoľná sestra sa nahla k nemu a zašepkala: ,,Matka predstavená im nedovolila vojsť. Stála vo dverách a odmietala pred nimi ustúpiť. Nakoniec ju surovo odstrčili a ona prestala Nemcom odporovať. Ale psy neprešli – tých nepustila.“
Konečne sa vojnové peklo skončilo. Ľudia vyšli do ulíc a oslavovali oslobodenie. Všetci sa tešili, no boli medzi nimi aj deti, ktoré jedným okom sledovali všetky príjazdové cesty do Žiliny. Boli to židovské deti, ktoré nedočkavo, s veľkým napätím čakali na svojich rodičov. Výnimkou nebol ani Šlomo, ktorý deň čo deň čakal na rodičov. Šlomo a Judita Breznitzovci sa nakoniec dočkali. Ale len mamy. Neprišla pre nich priamo do sirotinca. Nie. Nechcela, aby jej deti videli, ako vyzerá. Mala hlavu ostrihanú nakrátko a strhanú, koncentračným táborom poznamenanú tvár.
Po dlhých objatiach a vyplakaného mora sĺz šťastia im matka zdelila krutú pravdu. Keď ju a jej manžela vytiahli z vlaku v Osvienčime, zahliadla židovské deti, v ktorých spoznala konvertované židovské deti zo sirotinca pri kláštore benediktínok. Kláštor benediktínok bol prvý, ktorý manželia Breznitzovci vyhľadali a kde im benediktínky povedali, že ich deti už nemôžu z kapacitných dôvodov prijať. Keby boli v ten osudný deň, v deň odlúčenia vzali Šloma a Juditu do kláštora benediktínok, pravdepodobne by sa ich celá rodina stretla v Osvienčime.
Šlomov a Juditin otec sa z Osvienčimu nikdy nevrátil. Napriek tomu jeho manželka až do svojej vlastnej smrti verila, že sa raz vráti. Milovala ho po celý život, bola mu oddaná a nikdy neprestala veriť, že je stále nažive. A to je na tom to krásne. Viera je schopnosť človeka upútať svoje myslenie na niečo konkrétne alebo abstraktné, čomu následne prispôsobíme správanie. Pani Breznitzová celý svoj život verila. Verila v Boha. V Osvienčime verila, že jej deti sú stále nažive a po príchode do Žiliny verila, že jej manžel sa vráti. Táto viera jej pomohla ustáť jej neľahkú životnú situáciu. Obyčajná prostá viera.
V roku 1949 po zmene politickej situácie v ČSR odišiel Šlomo so svojou mamou a sestrou do Izraela, kde vyštudoval vysokú školu a kde sa rodina usadila. O 45 rokov neskôr sa Šlomo Breznitz rozhodol opätovne navštíviť Slovensko. Cieľ jeho cesty na Slovensko bol jasný. Chcel nájsť reholné sestry a poďakovať im za ich starostlivosť. Uvedomoval si, že matka predstavená, ktorá mala na záchrane jeho života najväčší podiel, je už dávno mŕtva, ale chcel vyhľadať rehoľné sestry, ktoré mali v dobe, keď pracovali v sirotinci okolo dvadsať rokov. Jednu rehoľnú sestru sa mu podarilo predsa len nájsť. Bývala v Mendrike, v malej dedinke v Čechách. Nespomínala si priamo na Šloma, ale dokázala si vybaviť väčších chlapcov, ktorí mu robili zle. Od nej sa dozvedel o osudoch sirotinca po vojne. V roku 1950 kláštor spolu so sirotincom vyvlastnil štát. Rehoľné sestry boli z kláštora násilne vyhostené. Sestry museli začať pracovať na poliach a v továrňach. Museli odhodiť svoje biele čepce, pretože už si ich nedokázali udržiavať bielučké a starostlivo naškrobené. Ich rozhovor bol prevažne o matke predstavenej a jej hrdinských skutkoch. Keď sa Šlomo a rehoľná sestra v Mendrike lúčili, Šlomovi to nedalo a opýtal sa na meno matky predstavenej. ,,Agáta, volala sa Agáta.”
Agáta okrem toho, že zachránila židovským deťom životy, dala im šancu na nový život. Dala im šancu študovať. Obdivuhodné je, že keď Agáta poslala židovské deti do školy, riskovala ešte viac, ale to ju nezastavilo. Nielen židovské deti, ale aj ostatné deti zo sirotinca mali ťažké osudy a škola im aspoň sčasti pomáhala odreagovať sa. Na chvíľu zabudli na hlad, biedu a pocit osamelosti a sústredili sa na čítanie a počítanie…
Čo viedlo Agátu k tomu, aby zachraňovala židovské deti a k tomu obrovskému riskovaniu vlastného života a života ostatných rehoľných sestier? Bola to bytosť plná skutočnej oddanosti a silného ducha. Vo vojnových rokoch sa jej podarilo zachrániť deväť židovských detí. Za záchranu židovských detí dostala najvyššie ocenenie židovského štátu – Spravodlivý medzi národmi. Toto vyznamenanie jej udelil štát Izrael a Pamätník obetí holokaustu Jad Vašem dňa 27. januára 2010 in memoriam. Meno sestry Agáty je vytesané do Múru cti v Záhrade spravodlivých v Jad Vašem. Jej meno je uvedené aj v zozname, ktorý je vystavený v Múzeu židovskej kultúry v Bratislave.
Rehoľná sestra Agáta, vlastným menom Anna Matúšková, bola počas komunistickej totality v roku 1950 deportovaná do Belušských Slatín. Odtiaľto ju presunuli v roku 1964 do Kláštora pod Znievom, kde sestry pracovali na poliach Štátnych majetkov. Od roku 1969 žila v charitnom dome v Sládečkovciach (dnes Močenok) až do konca svojho života. Počas života si priala stretnúť sa so zachránenými deťmi. Žiaľ, toto želanie sa jej nesplnilo. Zachránení sa mohli dostať do svojej vlasti až po roku 1989, po páde totality. Bohužiaľ, s Agátou sa už nestretli. Sestra Agáta – Anna Matúšková- zomrela 28. 3. 1988. V roku 2006 mesto Žilina odkrylo pamätnú tabuľu na počesť rehoľným sestrám. Sme hrdí na to, že pochádzame z mesta, kde žila žena, ktorá sa nebála nacistov ani toho, že by sa mohla dostať do smrteľného nebezpečia. Sestra Agáta, ďakujeme!