O Bulharoch na Slovensku veľa nevieme. No nie vždy to tak bolo. Boli časy, keď na území Slovenska žili stovky až tisíce Bulharov. Boli to naši priatelia, blízki, no najčastejšie sa ich národ spájal s kvalitou v zeleninárstve, ktorú bol schopný málo kto prekonať. Život mali ťažký, no húževnatosť, s akou sa prispôsobili, môžeme iba obdivovať. Veľkú lásku chovali k zemi a pôde, ktorú obrábali a to sa odzrkadlilo na ich produktoch a na spokojnosti ich zákazníkov. Túto tému sme si vybrali preto, lebo máme veľkú úctu k týmto záhradníkom. Život bol pre nich náročný a osud častokrát nespravodlivý. To ich však neodradilo a cestovali často do veľkej diaľky od svojho rodného Bulharska, aby obrábali pôdu a zarobili peniaze pre svoje rodiny. No všetko robili s nadšením a ľudia si ich vážili. V tejto práci sa v krátkosti pokúsime priblížiť, ako vyzeral ich život hlavne v okolí Žiliny, kde ich komunita bola početná.
Na to, aby sme pochopili, prečo Bulhari prišli na naše územie, musíme sa najprv pozrieť na históriu ich krajiny a politické rozpoloženie, v ktorom sa nachádzala. Bulharsko absolvovalo za jedno desaťročie tri vojenské konflikty a dva z toho prehralo.[1] Krajina bola poznačená zlou ekonomikou, vláda sa musela vysporiadať s viac ako pol miliónom ľudí, ktorí emigrovali z častí, ktoré Bulharsko stratilo. Zlá situácia viedla ku niekoľkým povstaniam a tie sa často končili krvavým masakrom. Vlády rozličných politických strán sa často striedali a boli nestabilné.[2] Bulharsko bolo v dvadsiatych rokoch minulého storočia úplne zdevastované. Ľudia nemali ako vyžiť, a preto cestovali von z krajiny, aby si zabezpečili obživu. Vďaka dobrým zručnostiam pri obrábaní pôdy sa usadili väčšinou ako záhradníci a pestovali zeleninu.
Na územie Československa začali bulharskí záhradníci prichádzať ešte počas posledných rokov Rakúsko-Uhorska, no najväčší ich príliv bol po prvej svetovej vojne.[3] Dá sa povedať, že mladá republika ich nemala veľmi v láske. Spolu s Macedóncami bolo s nimi zachádzané zvláštnym spôsobom. Boli kontrolovaní na hraniciach , či sú vybavení riadnym pasom. Ten musel spĺňať veľmi presné podmienky a parametre. Pýtali sa ich na pôvod, cieľ cesty a čo budú robiť v krajine. Po hraničnej kontrole sa museli ohlásiť na najbližšej policajnej stanici, kde sa vyhotovil presný popis a absolvovali ďalší výsluch. Bola vytvorená špeciálna hliadka, ktorá mala hlásiť všetky ich aktivity. Všetky informácie a aj ich aktivity boli hlásené na policajné prezídium v Prahe a na okresné úrady.[4] Situácia sa vyhrotila, keď koncom októbra 1923 úrady obdržali správu, že sa chystajú atentáty na bulharských politikov na území Československej republiky. Preto prezídium ministerstva vnútra sprísnilo kontroly bulharských občanov.
V tejto práci sme sa zamerali konkrétne na Bulharov v Žiline, pretože ich komunita tu bola početná. Prví záhradníci prišli do mesta v roku 1906 a pôsobili tu až do roku 1996. To je úctyhodných 90 rokov. Hlavný dôvod, prečo sa rozhodli usadiť v Žiline, je, že ich zelenina tu išla dobre na odbyt. Najväčší rozmach malo bulharské záhradníctvo medzi rokmi 1919 až 1939, ale aj v ďalších rokoch sa v Žiline pohybovalo niekoľko záhradníkov z radov tejto národnosti.
Prvé záhrady mali na Frambore, za továrňou na zápalky.[5] Najviac informácií z tejto doby máme o dvoch záhradníkoch. Prvý sa volal Dimo Canev Karanešev a druhý Štefan Stojanov. Títo záhradníci sa volali gazdovia a každý mal niekoľko pomocníkov. Pomocníkov mali najčastejšie z rodiny alebo z dediny, kde bývali. Podľa záznamov mal Dimo Canev Karanešev 11 a Štefan Stojanov 5. Najčastejšie pestovali mrkvu, kapustu a petržlen, no aj iné plodiny. Z čistého výnosu z predaja sa peniaze rozdelili medzi pomocníkov podľa ustanoveného podielu. Gazdovia na zimu odchádzali do rodného Bulharska, ale väčšina pomocníkov si to nemohla dovoliť, tak ostávala v Žiline.
V roku 1924 pôsobilo na Frambore pri továrni 11 záhradníkov. Ich prenajatá pôda sa ťahala od továrne až ku Rajčianke smerom na Nový Chlmec. Na tomto území sa momentálne nachádza Kragujevská ulica. Frambor bol veľmi výhodný na pestovanie, pretože sa tu nachádzali aj teplé vodné pramene, čiže v zime nezamŕzali.
Na jar a v lete počet bulharských príslušníkov narastal a v zime bol menší. Dôkazom je to, že v septembri 1927 do konca roka tu boli len traja záhradníci. Na druhej strane od januára do septembra ich tu bolo šestnásť.[6] V roku 1929 do Žiliny a všeobecne na územie Československa neprišlo veľa Bulharov. Mohlo to byť zapríčinené hospodárskou krízou, ktorá sa začala v roku 1929. V 1931 pôsobili v meste až štyri skupiny bulharských záhradníkov, ktorí boli obrovským prínosom pre Žilinčanov. Nielenže produkovali kvalitnú zeleninu, ale mali aj nižšie ceny ako vtedajší slovenskí záhradníci. Tieto gazdovstvá viedli Jordan Canev Karanešev, George Jordanov, Todor Georgev Bramborov a Dimo Canev Karanešev. Každý z nich pochádzal z Bulharska. Spolu s ich pomocníkmi ich bolo 44.[7]
Veľká obľúbenosť ich čoskoro dostala do konfliktu s miestnymi záhradníkmi. Slovenskí záhradníci žiadali v roku 1941 Živnostenské spoločenstvo, aby rázne zakročilo proti Bulharom, ktorí neboli členovia spoločenstva. Tí sa nakoniec museli stať členmi a platiť poplatky. O dva roky neskôr bolo súčasťou tohto spoločenstva 8 Bulharov.
Pre starších Žilinčanov sú známe mená Marinkov a Denev. Tí spolu záhradníčili na území Frambora, ale čo je už menej známe, tiež na území súčasného Auparku a na Hollého ulici. Prvý problém nastal, keď v roku 1957 zrušili mestské záhradníčenie a museli sa presunúť inde. Denev sa umiestnil do priestora medzi Žilinskou plavárňou a potokom Všivák. Ale ako sa mesto rozrastalo, tak aj odtiaľto bol časom vytlačený a prešiel do areálu nemocnice. Avšak po výstavbe nemocničnej vrátnice stratil aj túto pôdu a skončil s predávaním zeleniny širšej spoločnosti. V posledných rokoch ju pestoval už iba pre vlastnú potrebu a pre zámych.
Deno Marinkov prišiel do Žiliny v roku 1922 ako 14-ročný. Najskôr musel nazbierať skúsenosti, priučiť sa záhradníckemu remeslu, potom si prenajal pozemok na Hollého ulici. V druhej polovici 40. rokov si kúpil pozemok od mesta na Frambore. Tu si aj postavil rodinný dom a žil tu s manželkou a jedinou dcérou Slávkou.[8] Pomáhala mu rodina, ale najímal si aj brigádničky z blízkeho okolia. Podľa historických zdrojov vieme, že zamestnával na sezónu až dvadsať žien. Keď nastúpil socializmus, ktorý neuznával súkromné podnikanie, musel sa zamestnať v štátnom podniku- pracoval v Komunálnych službách. Po skončení pracovnej doby sa vrátil späť domov a pokračoval v práci v záhradníctve. Keď ho vytlačili z Frambora, pretože sa plánovala stavba estakády, kúpil si pozemok na Hruštinách pri starej Mojšovej Lúčke. Tu pestoval vo fóliovníkoch, ale aj voľne všetky druhy zeleniny ako aj kvety, najmä gladioly a chryzantémy až do svojej smrti v roku 1992.
Zeleninu a kvety, ktoré vypestovali, predávali priamo vo svojej záhrade alebo na trhoch. Predaj priamo zo záhrady záhradníkom vyhovoval viac, pretože tam aj bývali. Keď prišli do Československa, nemali dosť peňazí, a tak si najprv stavali iba provizórne obydlia, ale neskôr sa ich bývanie zlepšovalo. Najväčšiu tržbu dosahovali na trhoch a jarmokoch, ktoré sa konali na dnešnom Mariánskom námestí.[9] Predávali tiež svoje plodiny na mestskom trhovisku na Daxnerovej ulici až do 20. rokov, keď sa tu začali stavať vilové domy pre českých úradníkov. V roku 1941 dostavali mestskú tržnicu a Bulhari predávali kvety a zeleninu na jej prízemí. V druhej polovici päťdesiatych rokov tržnica zmenila majiteľa, premenovali ju na Smer a ešte krátky čas tu predávali na prvom poschodí, ale boli opäť vytlačení. Potomto predávali už iba na starom trhovisku na Geromettovej ulici a oproti Makovického domu.
Po roku 1950 boli mnohí bulharskí záhradníci nútení svoje záhradníctva odovzdať štátu kvôli znárodňovaniu komunistami. Za tieto pozemky nedostali vôbec žiadne odškodné. Toto mnohí nevedeli strpieť a vrátili sa do rodného Bulharska. Máloktorí ostali v Žiline a pokračovali v pestovaní zeleniny a kvetov. V posledných rokoch išlo už iba o predaj priamo v záhradníctve. V roku 1996 bulharskí záhradníci úplne vymizli.
Naším cieľom bolo poukázať na túto národnostnú skupinu a priblížiť jej život v Žiline. Informácie sme čerpali hlavne zo Štátneho archívu v Žiline, z niekoľkých internetových stránok a z knihy Stratená Žilina 2, kapitola o bulharských záhradníkoch ako aj z rozhovoru s pánom Mamatejom, zaťom pána Dena Marinkova. Fotografia na úvodnej strane pochádza zo súkromného archívu pána Petra Štanského. Za poskytnutie materiálu a fotografie im veľmi ďakujeme. ,,Hrdza skúša zlato a trápenie človeka.“ Presne tento citát od Jána Amosa Komenského sme použili ako názov tejto práce, lebo dokonale opisuje bulharských záhradníkov u nás. Nespočetnými trápeniami boli donútení opustiť svoju rodnú zem, v prvých rokoch Československa sa s nimi zachádzalo neľudsky a aj keď sa im podarilo usadiť niekde, tak boli často vytláčaní alebo im niekto robil problémy. A všetky tieto útrapy v nich posilnili iba tie dobré vlastnosti. S láskou sa starali o pôdu, boli milí a ústretoví a všetci si ich časom obľúbili. Bulharskí záhradníci sa zapísali do pamäti Žilinčanov. Aj v súčasnosti si niektorí starší stále pamätajú, ako chodili na tržnicu k Bulharom kupovať zeleninu a kvety. Stali sa symbolom poctivosti a kvality vo svojom odbore. Každý zákazník odchádzal od nich spokojný a vždy mu pribalili aj niečo navyše. Preto si myslíme, že bulharskí záhradníci sú súčasťou Žiliny a jej histórie. Do dnešných dní žijú u nás ich potomkovia a nemálo ľudí nosí ich priezvisko.
[1] Prvá balkánska vojna, Spojenecká vojna, Prvá svetová vojna.
[2] https://sk.wikipedia.org/wiki/Dejiny_Bulharska. (cit. 2022-09-20)
[3] MV SR, Štátny archív v Žiline, fond MNV Žilina, č. 1308/24.
[4] MV SR, Štátny archív v Žiline, fond MNV Žilina, č. 1308/24.
[5] Dnes tam stojí budova Auparku; GROMA, P., ŠTANSKÝ, P. et al. Stratená Žilina 2, s. 74-76.
[6] MV SR, Štátny archív v Žiline, fond MNV Žilina, č. 19441/27.
[7] GROMA, P., ŠTANSKÝ, P. et al. Stratená Žilina 2, s. 84.
[8] Rozhovor s p. Mamatejom.
[9] Pozri fotografiu na úvodnej strane; bulharskí záhradníci predávajú zeleninu na námestí.