Krátko po vypuknutí Slovenského národného povstania 29. augusta 1944 došlo neďaleko od Žiliny k prvým bojom s nemeckými jednotkami, začínajúcimi okupáciu Slovenska. Veliteľ žilinskej posádky, major Dobrovodský, vydal rozkaz na opustenie mesta a opevnenie sa pri Strečne, ktorého terén poskytoval lepšie možnosti na obranu. Tak začala prvá veľká bitka SNP.
Bitky o Strečniansku tiesňavu sa zúčastnil okrem slovenských vojakov tiež oddiel francúzskych partizánov, ktorí utiekli z maďarských a rakúskych táborov či zbrojovky v Dubnici nad Váhom. Aj napriek nedostatočnej výzbroji čelili vojaci a partizáni medzi 31. augustom a 2. septembrom v tomto priestore útokom mechanizovanej pechoty, tankovým útokom, delostreleckému bombardovaniu a tiež náletom Luftwaffe, operujúcej z malackého letiska.[1] Už spomínaný francúzsky oddiel kapitána Georgesa Barazera de Lannuriena si zaslúži pozornosť, nakoľko jeho členovia preukázali vysoké odhodlanie a odvahu v boji zoči-voči nepriateľovi. Aj po zatlačení povstaleckých vojsk ďalej na východ bojovali proti Nemcom v Turci a tiež na Liptove.
Francúzski partizáni sa do bojovej činnosti zapojili v predvečer oficiálneho začiatku SNP, teda pred 29. augustom, v severozápadnej časti krajiny pri obci Strečno. Daná oblasť sa vyznačuje osobitými prírodnými danosťami. V istom zmysle ide o kaňon, vstup do ktorého mali Francúzi chrániť. Bránili prístupovú cestu na Banskú Bystricu, ktorá sa mala stať centrom Povstania. Francúzom sa počas štyroch dôležitých dní (od 31. augusta 1944 do 3. septembra 1944) podarilo ľahkými zbraňami, puškami, samopalmi a guľometmi, ktoré dostali od Sovietov, blokovať postup kolóny nemeckých vojakov (Wehrmachtu). Podarilo sa im zastaviť kolónu tankov, niekoľko z nich zničili a spomalili postup nemeckej armády. Mnohí počas týchto bojov tu položili svoje životy. Preto po skončení vojny im bol vybudovaný pamätník.
Pamätník francúzskych partizánov bol vybudovaný v roku 1956 na kopci Zvonica v katastri obce Strečno, na ľavej strane štátnej cesty v smere Žilina – Vysoké Tatry. Pamätník je situovaný na vrchole kopca a predstavuje výraznú dominantu nad obcou. Prístupný je z asfaltovej komunikácie, ktorá končí pod vrškom otočkou a odtiaľ širokým kamenným priamym schodiskom, situovaným v osi celej kompozície, až na ústredné plató na vrchole kopca, s centrálnym obeliskom pamätníka.
Výtvarné a kompozičné riešenie pamätníka je rozčlenené do dvoch výškových i významových polôh. V nižšej úrovni, na úpätí kopca, je situovaná odpočinková plocha s lavičkami, s centrálne situovanou pamätnou tabuľou a troma kovovými vlajkovými stožiarmi, postavenými na ľavej strane od pamätnej tabule. Pamätná tabuľa , prinesená francúzskou delegáciou, je osadená na hornej zošikmenej strane betónového kvádra, umiestneného v kruhovej zatrávnenej ploche. Pamätná tabuľa je mramorová, s rytinou skríženej francúzskej a československej zástavy, lipovou a dubovou ratolesťou po bokoch, s francúzskym textom: LES ANCIENS CMBATTANTS FRANCAISS SLOVAQUIE A LEURS CAMARADES
Pod francúzskym nápisom je jeho slovenský preklad: FRANCÚZSKI SPOLUBOJOVNÍCI VENUJÚ SLOVENSKÝM DRUHOM.
Na čelnej strane betónového kvádra je osadená novšia mramorová tabuľa, rozdelená šikmou líniou, so slovenským textom na ľavej a francúzskym na pravej strane: „ŽIACI Z LYCÉA LUMIERE V LYONE A ICH SPOLUŽIACI Z GYMNÁZIA METODOVA V BRATISLAVE VZDÁVAJÚ ÚCTU FRANCÚZSKYM VLASTENCOM, KTORÍ OBETOVALI SVOJE ŽIVOTY ZA TO, ABY VŠADE A NAVŽDY ZAŽIARIL PLAMEŇ SLOBODY. JÚN 2000“
Po francúzsky: „LES ELÉVES CAMARADES DU LECÉE LUMIER DE LYON ET LEURS CAMARADES DU LECÉE METODOVA BRATISLAVA RENDET HOMMAGE AUX PATRIOTES FRANCIAS QUI ONT FAIT LE SACRIFICE DE LEUR VIE POUR QUE PARTOUT ET POUR TOUJOURS BRILLE LA FLAMME DE LA LIBERTÉ JUIN 2000“
Pôvodnými autormi pamätníka boli Ing. arch. Ladislav Beisetzer a Ing. arch. Ladislav Snopek, ktorých návrh vyhral súťaž o najlepší projekt. Pôvodný návrh počítal so schodiskom do tvaru srdca, ktorý sa však nezapracoval, vzhľadom na dlhotrvajúce problémy s vyvierajúcou vodou, ktorá permanentne zaplavovala priestor, kde sa malo nachádzať schodisko. Problémy s vodou však pretrvávali a úplne vyriešiť sa ich podarilo až pri prestavbe v 90-tych rokoch.
V roku 1952 sa začalo s výstavbou pomníka na vrchu Zvonica. Stavbu začala prevádzať žilinská firma Podtatranský kameňosochár. Už počiatočné práce nasvedčovali tomu, že stavba nebola zverená do dobrých rúk. Základy boli vybetónované v roku 1953. V budúcom roku sa na stavbe nepracovalo. V roku 1955 bolo prevedené obloženie základných kameňov. Koncom roku sa práce zastavili. Bol schválený nový projekt, ktorý bol zadaný firme Slov. bazalt. Kameňolomy s. p. Lučenec, závod v Žiline.[2] Kameň bol odvezený na kultúrny dom v Strečne. Týmto sa uvoľnil priestor pre výstavbu nového pomníka pre padlých francúzskych partizánov. Taktiež sa budovala aj nová príjazdová cesta. Pre parkovisko vozili Tatry 111 dňom i nocou takmer 3 týždne z Rovne materiál. Plánovaný deň odhalenia pomníka sa neúprosne blížil. Zodpovední pracovníci vynaložili všetko úsilie pre urýchlenie stavebných prác. Privolané brigády pracovali svedomite. Najväčšiu pomoc poskytla vojenská posádka v Žiline.
V júni 1956 začali kamenári obkladanie bielym spišským travertínom. Súčasne vybetónovali dve veľké šachty pre pochovanie padlých Francúzov. Dňa 10. a 11. augusta Pohrebný ústav Žilina zacínoval rakvy a 12. augusta bol slávnostný pohreb 24 Francúzov za prítomnosti zástupcov francúzskeho konzulátu a vyslanectva. Potom betónovou platňou krypty uzavreli. Prikročilo sa k stavbe stupňov a neskôr hlavného pylónu, dovezeného z Bratislavy.
Slávnostne vyzdobená obec už v ranných hodinách vítala návštevníkov osláv. Tejto slávnosti sa zúčastnila i francúzska a československá vládna delegácia. Tiež boli prítomní aj priami účastníci odboja a pozostalé matky a vdovy.
Slávnosti otvoril predseda KNV Pavlovič zo Žiliny. Po prejavoch francúzskeho ministra, francúzskych odbojárov Prigeta a pána Piccarda, priameho účastníka odboja, previedol slávnostný akt odhalenia zástupca československej delegácie, za dunenia sálv a zvukov francúzskej a československej štátnej hymny a slávnostného kladenia vencov k pamätníku.[3]
Pamätník sa potýkal s viacerými problémami, ku ktorým nepatrila len vyvierajúca voda a schodisko. Začiatkom roku 1979 sa časť obyvateľov Strečna rozhodla postaviť záhradkársku osadu na vŕšku Zvonica, priamo pod pamätníkom. Táto myšlienka však narazila na odpor pamiatkového úradu a ONV, ktoré listom z 12.2.1979 jednohlasne tento návrh zamietli. Počas tohto roku sa však namiesto spomínanej výstavby záhradkárskej osady uskutočnila pomerne rozsiahla rekonštrukcia, ktorá v tej dobe stála 427 830 Kčs.[4]
Počas úprav z konca 70-tych rokov bolo pozmenené miesto pamätnej tabule francúzskej delegácie z roku 1956, ktorá stála na mieste dnešných schodov. Dnes je tabuľa zapracovaná do pevnej vyvýšeniny z travertínu, ktorá je obkolesená lavičkami a nachádza sa na rondli príjazdovej cesty.
K ďalšej prestavbe došlo v 90-tych rokoch, kedy sa podarilo do projektu zapracovať aj 3 vlajkoslávy o výške 12 m, stojace napravo od schodiska. Počas tejto prestavby boli už po druhýkrát osadené na miesto nad kryptou bronzové vence s vonkajším priemerom 0,8 m, ktoré boli žiaľ, odcudzené.[5]
Pri výročí Slovenského národného povstania sa každý rok pri pamätníku konajú spomienkové slávnosti na počesť SNP a bojovníkov, ktorí v ňom bojovali. Týchto spomienkových slávností sa zúčastňujú predstavitelia Slovenskej republiky, Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, ale aj členovia diplomatického zboru a zahraničných delegácií z Francúzskej republiky, ktorých členovia boli aj priamymi účastníkmi týchto bojov.
V okolí Pamätníka francúzskych partizánov sa nachádzajú aj ďalšie zaujímavé miesta, hodné povšimnutia a krásna príroda. V jeho blízkosti stojí nie jeden, ale dokonca dva známe hrady – hrad Strečno a Starhrad. Z tejto lokality sa môžete vybrať na turistiku na často navštevovanú Chatu pod Suchým, prípadne na vrch Suchý.
[1] HALAJ, D. et al. Francúzi v Slovenskom národnom povstaní, s. 51-52.
[2] Krajský pamiatkový úrad v Žiline, dokumentácia k pamätníku Strečno.
[3] Štátny archív v Žiline, fond MNV Strečno, šk. 12, spis 37/198.
[4] Štátny archív v Žiline, fond MNV Strečno, šk. 11, spis 86/1978, Obecná kronika 1944-1961.
[5] Štátny archív v Žiline, fond MNV Strečno, šk. 12, spis 364/1986.