Na Slovensku žilo a žije množstvo ľudí rôznych národností a Žilina nie je výnimkou. Žilo tu napríklad veľa ľudí židovského pôvodu. Z mnohých sa stali úspešné a známe osobnosti, ktorých odkaz pretrváva dodnes. Niektorí z nich boli umelci, maliari, hudobníci či spisovatelia a ich umenie prežilo napriek hrôze, ktorou si počas druhej svetovej vojny prešli. V koncentračných a vyhladzovacích táboroch prišli o svoje rodiny, priateľov, kultúru, práva a mnohí aj o vlastné životy. Ich umenie nám ale pripomína, čo po sebe zanechali. Zaujal ma príbeh hudobného skladateľa židovského pôvodu, ktorý sa narodil a študoval práve v Žiline.
Štefan Langfelder, známy aj ako Štefan Lucký, pochádzal zo stredostavovskej rodiny. Narodil sa v roku 1919 v Žiline advokátovi Eduardovi a jeho manželke Róze Langfelderovcom. Spolu so staršou sestrou Editou tu prežil šťastné detstvo i mladosť. Už ako dieťa bol považovaný za talentovaného, o čom svedčí to, že ako päťročný koncertoval na klavíri. Okrem toho neskôr vyhrával súťaže v kreslení či bežecké preteky a zaujímal sa aj o históriu, jazyky a matematiku. Kamarátil sa s Martinom Spitzerom a neskorším argentínskym podnikateľom Jánom Hajnalom. Svoje nadanie a vzťah k umeniu možno zdedil po matke, ktorá maľovala a tiež výborne hrala na klavíri.[1]
Štefan mal v hudbe šťastie. Mal výborných učiteľov, Ladislava Árvaya, zakladateľa Mestskej hudobnej školy v Žiline, a Františka Konscha, ktorý ho učil klavírnej hre. Po maturite študoval na pražskom konzervatóriu hru na klavíri u Albína Šímu a skladbu u Aloisa Hábu.[2] Všetko sa zdalo v poriadku, mladého Štefana Langfeldera čakala svetlá budúcnosť pianistu.
Prvé vážne varovanie prišlo v marci 1938. Nacistické Nemecko anektovalo Rakúsko. V septembri toho istého roku nasledoval mníchovský diktát. Keď bol vyhlásený Protektorát Čechy a Morava, Štefan sa nachádzal práve v Žiline. V štúdiu na konzervatóriu pokračovať nemohol. Namiesto toho nadviazal kontakty s českou odbojovou organizáciou Petičný výbor Verní zostaneme a začal ilegálne jazdiť na územie Čiech a Moravy, aby pomáhal ľuďom utekať z Protektorátu do Maďarska. V deň vypuknutia druhej svetovej vojny bol práve v Maďarsku, kde tiež pomáhal utečencom. Sám sa chcel dostať do Juhoslávie a odtiaľ ďalej, aby sa mohol zapojiť do zahraničného odboja. V októbri 1939 sa pokúsil o ilegálny prechod cez hranice, Maďari ho však zatkli. Takmer pol roka ho väznili a brutálne vypočúvali v Budapešti. Štefan však nikoho neprezradil.[3]
Na jar 1940 bol vyhostený na Slovensko, kde ho posadili do väzenia v Ilave. Vďaka pomoci príbuzných ho však po týždni prepustili. Doma sa medzitým veľa zmenilo. Otec už nesmel vykonávať prácu advokáta a rodina tak čelila finančným problémom. Štefan začal pracovať ako zememerač, ale sústredil sa hlavne na výrobu falošných dokumentov pre utečencov a prenasledovaných, ktorých podľa vlastných slov zhotovil viac než sto. Sám si dal novú identitu a v preukaze mal priezvisko Lucký. Jednak sa tak za slobodna volala jeho babička a okrem toho slovo lucky po anglicky znamená šťastný. Do zahraničia sa mu však opäť utiecť nepodarilo. Za odbojovú činnosť ho zatkli a znova poslali do Ilavy. S priezviskom Lucký sa tam však ocitol ako politický väzeň, nie ako Žid.
Po vypuknutí SNP sa mu podarilo dostať na slobodu. Pri Strečne bojoval proti hitlerovcom, nepriateľ ho však zajal a Štefan tak bol odvlečený do vyhladzovacieho tábora v Osvienčime. Opäť bol ale považovaný za politického väzňa, čo mu pravdepodobne zachránilo život. Po mesiaci ho previezli do koncentračného tábora Buchenwald. Tam ho privítali bitkou a keď si pri nej chránil hlavu, esesácky obušok mu rozdrvil palec na pravej ruke. Znamenalo to preňho koniec nádejí na kariéru pianistu. Po vojne podstúpil dve operácie, ani tie mu však nepomohli.
To ale zďaleka nebol koniec Štefanovho nešťastia. Čakala ho totiž preprava z Buchenwaldu do pobočného tábora v Niederorscheli. 110 ľudí bolo natlačených v dobytčom vagóne 5 dní a 4 noci. Jednému človeku pridelili na celú cestu len pol bochníka chleba a žiadnu vodu.
V Niederorscheli Štefan pracoval v leteckom závode. V porovnaní s predchádzajúcimi tábormi tu bolo o niečo lepšie, ľudí ale sužoval neustály hlad a choroby, v dôsledku čoho často rýchlo umierali. Mnohé obete zanechali aj spojenecké bombardovania. Dňa 1. apríla 1945 musel Lucký spolu s ďalšími väzňami vyraziť na strašný pochod smrti do Buchenwaldu, kam zdecimovaný zástup dorazil až 10. apríla. Našťastie, na druhý deň ich oslobodila spojenecká armáda. Napriek tomu mnohí bývalí väzni neprežili, niektorí zomreli na týfus, iní nezvládli príliš rýchly prechod z hladomoru na výdatnú stravu. Štefan ale prežil.
Dňa 20. mája sa mu podarilo dostať do Prahy a zo smíchovského nádražia cestoval električkou do Holešovíc za budúcou manželkou. V tomto čase bol vo veľmi zlom stave, vážil len o niečo viac ako 38 kilogramov. Keďže už bol na slobode, konečne sa mohol vrátiť do Žiliny ku svojej rodine, o ktorej stále nič nevedel. Cesta z Prahy mu trvala tri dni a na jej konci sa dozvedel, že jeho matka, otec aj sestra s dvoma dcérami boli zavraždení. Ako a kde jeho najbližší zahynuli, sa nedozvedel. Až neskôr zistil, že jeho otec zomrel v januári 1945 v Niederorscheli. Nachádzali sa tam teda v tom istom čase, no bohužiaľ, sa nestretli, nevedeli o sebe. Žilinský byt našiel vykradnutý a prázdny. Aspoň niektoré rodinné dokumenty našťastie zachránil F. Konsch.
Štefan už v Žiline nechcel zostať a radšej sa vrátil do Prahy, kde začal pracovať ako hudobný redaktor v novinách. Okrem toho na konzervatóriu v Prahe do roku 1947 študoval kompozíciu a súčasne bol poslucháčom na Karlovej univerzite, kde o rok neskôr dokončil štúdium filozofie, hudobnej vedy a estetiky. K umeniu mal teda stále blízky vzťah. Doktorát nezískal, keďže jeho záverečná práca bola vraj v rozpore s kultúrnou politikou po februári 1948. Udelili mu ho až dodatočne v decembri 1990.[4]
Ako umelec mal Lucký neobyčajne široký záber. Jeho Sonatínu pre klavír z roku 1945 ocenil aj Max Brod. Je tiež autorom početných orchestrálnych, komorných a vokálnych skladieb i skladieb pre sólové nástroje. Jeho dielom je napríklad aj opera Polnočné prekvapenie. Okrem toho zložil hudbu k mnohým celovečerným filmom, ako napríklad Jurášek, Čierny prápor, 105% alibi, Ako napáliť advokáta či Aféry mojej ženy, ale aj ku krátkym filmom a divadelným či rozhlasovým hrám. Dlhé roky spolupracoval s režisérom Vladimírom Čechom.[5] Neskôr mu zhoršujúci sa zrak nedovolil čítať ani písať. Nebyť toho, jeho umelecká tvorba by bola určite ešte rozsiahlejšia.[6]
Napriek svojim hrôzostrašným zážitkom a tragickej minulosti Štefan Lucký nikdy nerezignoval. V roku 1954 sa stal umeleckým šéfom hudobného vysielania Čs. televízie, prednášal na pražskej Akadémii múzických umení a s Vladimírom Borom napísal knihu o hudobnom skladateľovi Václavovi Trojanovi. V jeho diele má zvláštne postavenie jeho Nénia pre husle, violončelo a orchester. Venoval ju totiž pamiatke obetí fašizmu. Podľa vlastných slov potreboval odstup asi 30 rokov, aby sa prinútil k sebareflexívnej tortúre, teda návratu k spomienkam z vojny.
Štefan Lucký dával veľký dôraz na to, že jeho deti a vnúčatá už nesmú zažiť také hrôzy, aké zažil on. Uvedomoval si ale, že číhajúce nebezpečenstvo je veľmi ťažké rozoznať. Aj on bol predsa na začiatku roku 1938 slepý, nedokázal spoznať blížiacu sa katastrofu či predvídať, čo bude nasledovať. Preto neskôr upozorňoval mladých ľudí, aby neboli ľahostajní, všímali si svoje okolie a nenechali sa oklamať pokrytcami a podvodníkmi, ktorí skrývajú svoje skutočné úmysly. O svojom utrpení počas vojny otvorene hovoril, o tragickom osude svojich najbližších však nie. Táto rana sa zrejme nikdy nezahojila.[7]
Štefan zomrel 5. mája 2006 v Prahe vo veku 87 rokov. Napriek všetkým hrôzam, ktoré počas vojny prežil, jeho život bol plný umenia a hudby. Bol to spoločenský človek, v Prahe sa stretával s kolegami skladateľmi a hudobnými vedcami. Svoj voľný čas trávil s priateľmi, rád cestoval a rozprával vtipy. Navštívil mnohé krajiny, napríklad Austráliu, Nový Zéland a Izrael. Aj po vojne viedol úspešný život, hoci to určite nebolo jednoduché. Myslím, že svojej bolesti sa nikdy nedokázal úplne zbaviť. Tak ako každého väzňa, ktorý holokaust prežil, ho jeho spomienky museli ťažiť po celý život. Podľa mňa je dôležité šíriť jeho príbeh i príbehy ostatných odvážnych ľudí, aby sa niečo také už nikdy nestalo. Mali by sme si pamätať Štefanove slová a dbať na to, aby sa história neopakovala. Umenie si vždy cestu nájde a závisí od nás, či to bude cez bolesť a smrť, alebo šťastie a mier.
[1] FRANKL, P. Židia v Žiline – osobnosti, s. 93.
[2] https://cs.wikipedia.org/wiki/%C5%A0t%C4%9Bp%C3%A1n_Luck%C3%BD (cit. 2022-09-10)
[3] FRANKL, P. Židia v Žiline – osobnosti, s. 94.
[4] FRANKL, P. Židia v Žiline – osobnosti, s. 94-97.
[5] https://www.csfd.sk/tvorca/85210-stepan-lucky/biografia/ (cit.2022-09-20).
[6] https://www.encyclopedia.com/arts/dictionaries-thesauruses-pictures-and-press-releases/lucky-stepan (cit. 2022-09-20).
[7] FRANKL, P. Židia v Žiline – osobnosti, s. 98.