Tak ako aj v iných štátoch, aj na Slovensku žilo a aj stále žije množstvo ľudí iných národností. O väčšine z nich nevieme veľa, no mnohí z nich sa zapísali do histórie. Aj v Žiline žilo mnoho významných osobností najmä židovskej a českej národnosti, architektov, športovcov, umelcov a pod. K nim patrí aj pani Magdaléna Robinsonová, o ktorej som sa rozhodla písať túto prácu. Spomedzi všetkých príbehov, ktoré sa týkajú tejto témy, na mňa ten jej okamžite zapôsobil práve preto, že sa ho nebála vyrozprávať svetu nahlas. Je jednou zo zakladateľských postáv slovenskej fotografie po druhej svetovej vojne. Žena, ktorá počas svojho života zažila hrôzy, ktoré si my všetci nevieme ani predstaviť.
Magdaléna Robinsonová sa narodila v roku 1924 v Žiline do židovskej meštianskej rodiny. Jej otec bol textilný inžinier a matka, ktorá bola aj dobrou speváčkou a klaviristkou, bola ženou v domácnosti. Detstvo prežila v rodnej Žiline, kde aj študovala. Najprv navštevovala žilinskú ľudovú školu a neskôr v roku 1935 nastúpila na žilinské gymnázium. V tom čase sa aj stala svedkyňou vyhlásenia Slovenského štátu. “Keď som šla do školy, do gymnázia, tak som šla z konca mesta, kde sme bývali, okolo Katolíckeho domu, kde práve na balkóne stál Jozef Tiso so svojou suitou a dolu stálo pár ľudí a …. vtedy vyhlasovali Slovenský štát.”[1]
Na Slovenský štát nemá Magdaléna pekné spomienky. V roku 1941 bol prijatý Židovský kódex, čím sa začalo pre Židov ťažké obdobie. Toto nariadenie sa priamo stavalo proti vlastnému obyvateľstvu a predstavovalo diskrimináciu židovskej komunity, pre ktorú sa situácia v štáte každým dňom zhoršovala. Ani Magdaléna a jej rodina sa nevyhli rôznym obmedzeniam a opatreniam, ktorých bolo mnoho a každým zákonom ich pribúdalo stále viac a viac. Mladá Magdaléna nesmela ukončiť štúdium v gymnáziu, vlastniť lyže, bicykel, jej rodina musela odovzdať rádio …Prvé transporty židov sa začali v roku 1942, tým sa Magdaléna ešte, našťastie, vyhla. Dňa 29. augusta 1944 vypuklo Slovenské národné povstanie, do ktorého sa zapojila aj Magdaléna a jej rodina. Magdaléna s bratom sa prihlásili na vojenský štáb, kde Magdaléna pracovala ako zdravotníčka. V tomto období mala takmer dvadsať rokov.
V jednu nedeľu mala Magdaléna voľno a rozhodla sa ísť navštíviť rodičov do Rajca, kde sa vtedy zdržiavali. Práve v tento deň prišli cez Manín Nemci a zo všetkých strán obkľúčili Rajeckú dolinu. Magdalénina matka sa snažila chrániť jej otca, čo sa jej stalo osudným a bola okamžite zastrelená. Magdaléna s otcom sa dostali na gestapo. Po dvoch dňoch útrpnej cesty vo vagónoch pre dobytok preplnených ľuďmi bez možnosti
pohybu, vody, jedla či toaliet a bez toho, aby vedeli, kam idú, dorazili uprostred noci na strašné miesto, kde väzeň nebol človekom a jeho život nemal žiadnu hodnotu. Do koncentračného tábora Osvienčim.
Ľudia boli hneď po príchode rozdelení na dve skupiny a muži boli oddelení od žien. Magdaléna otca viac nevidela. Na rozdeľovanie si spomína takto: “Stál tam Nemec, elegantne oblečený v bielych rukavičkách a paličkou ukazoval doľava a doprava, doprava znamenalo ísť do tábora, doľava znamenalo ísť do plynu …na mňa paličkou kývli doprava.”[2] A tým sa začali najhoršie chvíle Magdaléninho života.
Príchodom do tábora akoby človek prestal byť človekom. Stal sa len úbohým otrokom s číslom, na ktorého neustále kričali, kopali ho a bili. Ťažké to bolo aj so stravou. Jedla bolo málo a Magdaléna si musela zvyknúť na to, že musí jesť všetko, lebo inak rýchlo zoslabne. Najväčšou pochúťkou sa stali surové zemiaky, ktoré však neboli dovolené.
Väčšinu času v tábore ľudia trávili ťažkou prácou v mrazivom počasí, zoslabnutí a bez poriadnej stravy, ktorá by ich zasýtila a dodala im energiu. Ich úlohou bolo kopať protitankové zákopy a keď sa to nedalo robiť, nosili veľké drevené brvná z lesa do tábora. Keď mladá Magdaléna nevládala niesť ťažké brvno sama, bola potrestaná tvrdou bitkou, pri ktorej jej pažbou zbrane zlomili chrbticu.
Keď sa front začal nebezpečne blížiť, vedenie tábora sa rozhodlo zbaviť všetkých svedkov, aby sa nikto nikdy nedozvedel, čo sa dialo za bránami tábora. Magdalénu spolu s ďalšími nahnali do spŕch, kde zostali vystrašene stáť, nevediac, čo s nimi bude. Potečie zo spŕch nad nimi voda alebo plyn ?Magdaléna bola presvedčená, že sa blížil jej koniec. A v tej chvíli, keď sa jej pred očami premietol celý jej krátky život, začala tiecť teplá voda. Následne ich nahnali do otvorených nákladných vlakov, ktorými potom dlho cestovali do Buchenwaldu, kde ich mali vyložiť. No Weimar bol práve vtedy bombardovaný, tak vlak pokračoval ďalej a vyložil Magdalénu s ostatnými preživšími v skutočnom pekle na Zemi, v Bergen-Belsene. Aj keď bolo výsledok vojny očividný už pred jej skončením, Nemci sa aj napriek tomu nevzdávali a vraždili až do posledného momentu.
Čas strávený v Bergen-Belsene strávila Magdaléna hlavne prácou, pletením rohoží. Na pracovisko každý deň prechádzali úzkou uličkou, z pohľadu na ktorú mrazilo. Bola lemovaná mŕtvolami. Tábor totižto nemal krematórium, kde by ich spaľovali.
Pani Magdaléna v Bergen-Belsene prežila dlhý čas až do oslobodenia kanadskou tankovou divíziou, ku ktorému podľa jej spomienok došlo 15. apríla 1945. Kanaďania pochytali posledných nemeckých dôstojníkov, ktorí nestihli utiecť a pozbierali tisíce mŕtvych tiel, ktoré nahádzali do masových hrobov. Ostatným preživším, vrátane Magdalény, poskytli pomoc v podobe záchrany a zdravotnej starostlivosti. Magdaléna v tom čase vážila len 24 kilogramov, mala týfus a bola takmer na konci so silami. Pri oslobodení od vyčerpania stratila vedomie.
Keď sa prebrala v bielej nemocničnej izbe, bola presvedčená o tom, že je mŕtva a v nebi. Až takmer po dvoch mesiacoch bola schopná opäť sa postaviť na nohy. V nemocnici oslávila aj svoje narodeniny a stala sa 21-ročnou mladou ženou, sirotou, ktorá si nebola istá svojou budúcnosťou.
Keď sa Magdaléna zotavila, mohla sa vrátiť domov. Cesta do Žiliny jej trvala takmer týždeň, keďže trate boli rozbombardované a musela veľa prestupovať. Po príchode na hlavnú stanicu v Žiline Magdalénu čakal šok. Prvý človek, ktorého stretla, bol člen pohotovostného oddielu Hlinkovej gardy, ktorý ich strážil zvonku na gestape. Magdaléna ho neskôr ohlásila a prepustili ho. S nešťastím zistila, že sa v Žiline vôbec nič nezmenilo, že zostala v Slovenskom štáte. Neuniesla to a pokúsila sa spáchať samovraždu, čo sa jej našťastie nepodarilo.
Po týchto udalostiach sa Magdaléna rozhodla odsťahovať zo Slovenska do Prahy. Tu vyštudovala fotografiu na Štátnej grafickej škole, a tým sa začala nová etapa jej života. Vrátila sa späť do rodnej krajiny a usadila sa v Bratislave, kde sa stala prvou externou fotografkou Slovenskej národnej galérie a aj zakladateľkou fotografickej sekcie Zväzu slovenských výtvarných umelcov.[3] Z fotografovania sa vykľula jej vášeň.Jej hlboké realistické cítenie a schopnosť poetického videnia skutočnosti v kombinácii s jej životnými skúsenosťami a citovými vzťahmi, ktoré vkladala do svojej nesmierne bohatej tvorby, ju robili výnimočnou a priniesli jej množstvo úspechov.
V roku 1962 chystala Magdaléna v Bratislave svoju prvú súbornú výstavu, vernisáž. Vstupnú stenu sa rozhodla urobiť z fotografii z miesta, kde prežila najhoršie momenty svojho života. Osvienčimu. Na uskutočnenie tohto nápadu však potrebovala fotografie, tak sa rozhodla vrátiť sa tam. Hneď po príchode ju prepadla strašná úzkosť. Podarilo sa jej však získať potrebné fotografie, ale nebolo to jednoduché. „Ja som fotografovala ako šialená a odrazu som sa vychytila, šla som späť do Katovíc a ako som bola, skočila som do vlaku, len domov, domov a nikdy viac sa tam neukázať. To bolo strašný pocit.”[4] Výstava sa uskutočnila v galérii Cypriána Majerníka v Bratislave a považuje sa za jeden z prvých úspechov slovenskej fotografie. Počas nasledujúcich rokov svojej kariéry Magdaléna vystavovala svoje fotografie na mnohých miestach doma aj v zahraničí. Jej diela sa nachádzajú v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Umelecko-priemyselného múzea v Prahe, ale aj Múzea moderného umenia v New Yorku. Jej posledná veľká výstava sa konala v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy v roku 1987. Zomrela v roku 2006 vo veku 82 rokov v Žiline. V roku 2009 jej mesto udelilo najvyššie ocenenie – Čestný občan mesta Žiliny.
Pani Magdaléna Robinsonová vo svojom živote zažila veľa a rozhodla sa o svoje hrôzostrašné zážitky podeliť v dokumentárnom filme, ktorý nesie meno Cesta Magdalény Robinsonovej a stal sa hlavným zdrojom pre túto prácu, v ktorej som sa zamerala hlavne na jej život v koncentračných táboroch počas druhej svetovej vojny, ale aj na jej život po vojne. Pani Robinsonová bola nesmierne silná žena, ktorá sa aj napriek všetkému, čo prežila, nevzdala, pevne zaťala zuby a prijala všetko, čo jej život nadelil. Áno, niekoľkokrát bola pripravená zomrieť, ale osud to tak nechcel a z týchto situácií vždy vyšla o trochu silnejšia ako predtým. A aj napriek svojej desivej a bolestivej minulosti zvládla po oslobodení začať žiť nanovo a dosiahla toho veľa, preslávila sa tým, čo milovala a vybudovala si nový život. Táto žena je skutočnou inšpiráciou a dôkazom toho, ako ona sama hovorila, že život je nezničiteľný.
Autorka: Nadežda Višňovská
Konzultantka: PhDr. Alica Virdzeková
Gymnázium, Varšavská cesta 1, Žilina
[1] Cesta Magdalény Robinsonovej.
[2] Cesta Magdalény Robinsonovej.
[3] FRANKL,P. Židia v Žiline-osobnosti, s.129.
[4] Cesta Magdalény Robinsonovej.