Uprostred najväčších tragédií v dejinách ľudstva sa popri hrôzach a stratených či zničených životoch niekedy zrodia aj hrdinovia, ktorí v tých najťažších a najnebezpečnejších chvíľach ukážu odvahu, neoblomnú vôľu a túžbu pomôcť ostatným. Sú to ľudia, ktorým patrí všetok náš obdiv. Takýchto hrdinov, menších aj väčších, sa našlo mnoho aj počas druhej svetovej vojny. Nejde len o ľudí, ktorí otvorene bojovali za to, v čo verili, ale aj o všetkých, ktorí prežili neuveriteľné, strašné veci a aj po nich mali vôľu ďalej žiť a nenechali sa zlomiť.
Takýmito ľuďmi boli aj Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba, hrdinskí slovenskí Židia, ktorí podali správu o dianí v koncentračnom tábore Osvienčim. Ich cesta ich nakoniec zaviedla až sem, do Žiliny, kde sa odohrali udalosti, ktoré sú nesmierne dôležité nielen pre obyvateľov tohto mesta či Slovákov, ale pre celý svet. Nie je možné povedať, či by sa ich príbeh odohral rovnako a s takým istým koncom, keby nebolo Žiliny a jej obyvateľov, ktorí pomohli so spísaním informácií o Osvienčime. Preto som sa rozhodla, že spomedzi mnohých ľudí iných národností, na ktorých som sa mohla zamerať, si z rešpektu nielen k nim, ale aj k nášmu mestu, vyberiem práve pánov Wetzlera a Vrbu.
Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba, príslušníci slovenského židovského obyvateľstva, boli počas druhej svetovej vojny, tak ako mnohí iní, deportovaní do koncentračného tábora Osvienčim. Odtiaľto sa im desiateho apríla 1944 podarilo utiecť. Po desiatich dňoch cesty cez Poľsko sa dostali na Slovensko a následne dorazili do Žiliny, kde sa stretli s dôležitými predstaviteľmi Ústredne Židov. Im podali takzvanú Správu Wetzlera a Vrbu, ktorá obsahovala informácie o podmienkach v Osvienčime a varovali ich pred chystanou deportáciou a vyvraždením milióna maďarských Židov. Ich cieľom bolo zastaviť deportácie a informovať svet o doposiaľ nepoznanom zabíjaní a neľudských podmienkach v koncentračných táboroch, a tým zabrániť strate ďalších životov.
Alfréd Wetzler, pôvodom z Trnavy, sa narodil v roku 1918. Na Slovensku strávil počas vojny štyri mesiace vo väzení za sabotáž a krátko potom, trinásteho apríla 1942, bol zo zberného tábora v Seredi prevezený priamo do Osvienčimu. Rudolf Vrba, pôvodným menom Walter Rosenberg, pochádzal z Topoľčian a počas vojny sa pokúsil o útek do zahraničia, aby sa vyhol pracovným táborom. Tento pokus však bol neúspešný a Vrba sa dostal do zberného tábora v Novákoch a 14. júna 1942 bol prevezený do tábora Majdanek. O trinásť dní neskôr bol aj on transportovaný do Osvienčimu, potom, čo sa dobrovoľne prihlásil na preradenie.
V koncentračnom tábore Osvienčim strávili obaja dva roky. Väčšinu z nich boli umiestnení v ešte krutejšom „sesterskom“ tábore Brezinka, v ktorom sa aj prvýkrát stretli. Ich útek bol motivovaný nielen vlastnými túžbami po slobode a prežití, ale najmä pocitom povinnosti, ktorý im prikazoval informovať celý svet o podvode, ktorým boli „pracovné tábory,“ kde v skutočnosti prebiehalo masové vraždenie. Obaja chceli dosiahnuť, aby už nikto iný nemusel prejsť tým, čím oni dvaja a obrovské množstvo ďalších, a preto už počas pobytu v tábore zhromažďovali informácie o systéme, v akom Osvienčim a Brezinka fungovali, a o množstve dovezených, vo veľkej miere následne okamžite zavraždených väzňov.
Útek sa im podaril 7. apríla 1944. Po 3 dňoch ukrývania sa vo vopred pripravenej skrýši opustili svoje dočasné útočisko a preplazili sa pomedzi opustené strážne veže smerom na slobodu a ďalej na juh, smerom k slovenskej hranici. Po desaťdňovom pešom pochode cez okupované Poľsko, počas ktorého sa niekoľkokrát museli spoľahnúť na pomoc miestnych, prešli cez hranice a dostali sa k blízkosti Čadce. Tu sa stretli s roľníkom Čaneckým, ktorý im prisľúbil, že im pomôže bezpečne sa dostať do Čadce a zoznámi ich tu s miestnym židovským lekárom Polákom. Päť dní po príchode na Slovensko sa tak s pomocou doktora Poláka dostali Vrba s Wetzlerom do Žiliny. Jedna z prvých osôb, ktoré po príchode sem stretli, bol pán Arieh Klein, žilinský rodák, ktorý k nim priviedol jedného zo zástupcov miestnej židovskej komunity, Ervína Steinera.
Pán Steiner zobral utečencov do žilinskej pobočky Ústredne Židov, ktorá do roku 1942 fungovala ako židovský dom dôchodcov. Adresa tejto budovy je dodnes známa, ide o dom číslo 9, nachádzajúci sa na ulici Jána Hollého. Na tomto mieste sa Vrba s Wetzlerom stretli s ďalším významným zástupcom ústredne, a to Oskarom Krasňanským, a s manželkou pána Steinera, ktorá im neskôr pomáhala ako zapisovateľka. O deň na to sa stretli aj so samotným predsedom Ústredne Židov, Oskarom Neumannom. Im vyrozprávali svoj príbeh. Poukázali na to, že ide o skutočné tábory smrti, v ktorých sa denne odohráva masové vyvražďovanie a neľudsky sa v nich zaobchádza s väzňami. Členovia Ústredne následne preverovali, či sú informácie, s ktorými Wetzler a Vrba prišli, skutočne pravdivé. To sa uskutočnilo najprv s použitím záznamov o deportáciách slovenských Židov, vďaka ktorým vedeli minimálne sčasti potvrdiť pravdivosť ich neuveriteľného príbehu a aj ich identitu. Následne pomocou individuálneho výsluchu, kedy obaja utečenci samostatne spísali informácie o pobyte v koncentračných táboroch.
Informácie, ktoré boli takto zhromaždené a zapísané, sú dnes známe pod názvom Správa Wetzlera a Vrbu. Bývalí väzni ich diktovali niekoľko hodín s čo najväčšou presnosťou, a následne spojili svoje individuálne napísané výpovede. Ide o stovky údajov, ktoré zhromažďovali viac ako dva roky. Podľa ich odhadov, založených na faktoch, zozbieraných na svojich pracovných miestach ako blokový zapisovateľ a pracovník v márnici, tiež tvrdili, že počas ich pobytu bolo v koncentračných táboroch Osvienčim a Brezinka (Auschwitz-Birkenau) zavraždených okolo 1,75 milióna Židov a iných nemeckých väzňov a zajatcov. Toto číslo uviedli na základe niekoľkých poznatkov, ako napríklad počet privezených vlakov a vagónov, z ktorého bolo možné približne odhadnúť množstvo nových väzňov, majetku, batožiny a oblečenia zabitých ľudí, ktoré mali niektorí väzni za úlohu triediť a i. Utečenci tiež správne predpovedali, že sa Osvienčim chystá na svoje zatiaľ najväčšie masové vraždenie vôbec, na okamžité splynovanie a spálenie okolo milióna maďarských Židov, o ktorých si Wetzler a Vrba doteraz mysleli, že sú relatívne v bezpečí. Toto ich podozrenie bolo pravdivé a bývalí väzni preto súrili predstaviteľov Ústredne Židov, aby dané informácie poslali ďalej a blížiacemu sa ohavnému zločinu zabránili. Boli totiž presvedčení, že ak budú Maďari vedieť, čo ich skutočne čaká, nebudú ochotní dať sa deportovať a vzbúria sa. Správa obsahovala aj nákresy oboch táborov, spolu s konkrétnou organizáciou budov a ich funkciami, vrátane plynových komôr a krematórií, ktoré Vrba s Wetzlerom ručne nakreslili a popísali čo najlepšie podľa toho, čo si pamätali. Okrem táborov smrti opísali aj továrne, postavené v ich blízkosti, v ktorých pracovali väzni., napr. fabriky značiek Siemens, I.G. Farben, Krupp či D.A.W.
Výsledná správa, ktorá mala 32 strán, bola najprv napísaná v slovenčine a následne preložená do nemčiny a maďarčiny, neskôr aj do francúzštiny a angličtiny. Skladala sa z troch častí, pričom prvú napísal Wetzler, druhú obaja utečenci spolu a tretiu Vrba. Okrem Osvienčimu
a Brezinky popisovala aj tábor Majdanek, v ktorom sa Vrba krátko nachádzal. Prácu na správe dokončili utečenci a členovia Ústredne 27. apríla a bolo treba čo najrýchlejšie varovať maďarských Židov pred blížiacim sa nebezpečenstvom. Už na ďalší deň, 28. apríla, prešiel Žilinou jeden z prvých transportných vlakov, naložených Židmi z Maďarska.
Správa bola poslaná doktorovi Rudolfovi Kastnerovi, ktorý v Maďarsku pomáhal Židom utiecť pred deportáciou, a tiež do Ústredne Židov do Bratislavy. Počas nasledujúcich
dní sa utečenci ukrývali v pivničných priestoroch budovy Ústredne Židov, konkrétne v sušiarni bielizne, kde tiež napísali správu. Wetzler s Vrbom, v tom čase stále nosiacim meno Walter Rosenberg, dostali nové falošné doklady, vďaka ktorým sa mohli pohybovať po vonkajšom svete. Nové doklady ich vyhlasovali za študentov pochádzajúcich z bohatých slovenských rodín. Rosenberg práve takto získal svoje známejšie meno Rudolf Vrba, ktoré si následne ponechal do konca života, zatiaľ čo Wetzler dostal doklady s menom Jozef Lánik. Koncom apríla , pretože ich hľadalo gestapo, sa premiestnili do Liptovského Mikuláša. Rudolf Vrba často navštevoval Bratislavu, kde sa s pomocou svojho priateľa Jozefa Weissa snažil kopírovať a v tajnosti rozširovať správu, ktorú s Wetzlerom napísali. Posielali ju ďalej do Maďarska, odtiaľ sa však jedna kópia dostala aj do Švajčiarska, kde ju vydal Georg Mandel-Mantella. Toto vyvolalo medzinárodnú reakciu a tá nakoniec viedla k tomu, že maďarský regent Miklós Horthy 7. júla 1944, štyri mesiace po Vrbovom a Wetzlerovom úteku z Osvienčimu, zastavil deportácie maďarských Židov. V tom čase však už bolo deportovaných do Osvienčimu vyše 400 000 maďarských Židov. Väčšina z nich bola okamžite zabitá, okolo desať percent bolo uznaných ako práceschopných a následne rozdelených do ďalších táborov. Môžeme povedať, že obdivuhodne silná vôľa týchto dvoch mužov, vďaka ktorej správa vznikla, pomohla zachrániť takmer 600 000 maďarských Židov pred smrťou v plynových komorách.
V súčasnosti si príbeh a hrdinstvo Alfréda Wetzlera a Rudolfa Vrbu môžu pripomenúť nielen Žilinčania či Slováci, ale všetci, ktorí si chcú uctiť ich skutky, pomocou autentického zážitku – absolvovaním memoriálovej cesty Vrbu a Wetzlera (The Vrba-Wetzler memorial). Táto cesta sa snaží čo najvernejšie kopírovať 130 kilometrovú trasu, ktorú títo utečenci prešli počas svojho úteku z Osvienčimu na slobodu, a to krížom cez Poľsko, Beskydy, slovensko-poľskú hranicu a nakoniec práve do Žiliny, kde sa memoriál končí. Každý, kto sa ho zúčastní, si tak môže skúsiť, aký asi bol útek z tábora. Skúšobný, nultý ročník, sa uskutočnil v roku 2014.
Okrem memoriálu si v Žiline pripomíname pamiatku týchto dvoch hrdinov aj novootvorenou pamätnou izbou, ktorá je zariadená tak, aby čo najhodnovernejšie napodobnila svoj vzhľad z obdobia, keď sem utečenci prvýkrát zavítali. Izba vznikla práve na mieste, kde bolo svedectvo dvoch väzňov prvýkrát spísané – v dnešnom sídle Židovskej náboženskej obce, kde sa pred takmer osemdesiatimi rokmi zrodila správa, obsahujúca informácie, ktoré zachránili tisíce životov.
Autorka: Daniela Končoková
Konzultantka: Alica Virdzeková
Gymnázium, Varšavská cesta 1, Žilina
Použité zdroje:
VRBA, Rudolf. Utiekol som z Osvienčimu (1964).
https://www.upn.gov.sk/sk/sprava-alfreda-wetzlera-a-rudolfa-vrbu-1944/
https://dennikn.sk/120440/vrba-a-wetzler-usli-z-osviencimu-aby-zachranili-seba-a-dalsich/
https://www.icej.sk/memorial-vrbu-a-wetzlera/
https://zilina-gallery.sk/wiki/Spr%C3%A1va_o_hr%C3%B4zach_Osvien%C4%8Dimu_vznikla_v_%C5%BDiline