Barbora Porčogošová – Samota u Rómov

Samota u Rómov

Chcem sa viac zhovárať s mojou mamou,
pretože sa cítim samou.
Premýšľam, ako to však povedať,
bojím sa do toho pustiť a zamotať.

Možno, je to tým, že sme Rómovia,
neučia nás o tom rozprávať.
Je u nás zvykom mať v úcte otca a mať,
no nevieme sa s nim zhovárať.

Nechcem byť ako púšť,
a úplne citovo vyschnúť.
Viem, že moja mama,
je pre mňa ako živá voda.
Chcem sa z nej napiť,
a môj veľký smäd konečne uhasiť.

V smiechu sa s mamou porozprávať viem,
keď som v smútku, urobiť to nedokážem.
Jedno viem, že raz za ňou prídem,
pretože ju milujem.

My Rómovia svoj smútok sami riešime,
so svojim žiaľom bojujeme.
Radosť svetu ukážeme,
no zlomené duše v srdci uzamkneme.

Romeskeri korkoripen

Kamaf buter te vakerel mira daha
bi oda pes irzinaf fest korkori.
Gonloľinaf sar oda te phenel
daraf man adro da te mukel.

Nadžanaf či oda hyn, že sam Roma,
nasikaven amen pal oada tevakerel.
Hin paš amende daja he o dades telikerel,
no nadžanas lenca tevakerel.

Nakamaf teačhol sar počekero baro than,
A te na avel andre ma nisavo citos.
Džanaf, hoj miri daj,
Hini predalma džido pani.
Kamaf latar tepijej,
miro baro ľogipen imar tele temarel.
Andro asaben la daha tevakerel džanaf,
andre žaľa nabirinaf.
Jak džanaf, hoj pa late avava,
bo la rado dikaf.

Amen Roma korkore andre žaľa ačhuvas,
amara žaľaha pes maras.
Radipen amen svetoske sikavas,
amare phage voďa, andro jilo phandas.