Keď som sa rozhodla zapojiť do súťaže Odkiaľ som a hľadala som tému, ktorú by som spracovala, uvedomila som si, že aj ja hoci som sa narodila a vyrástla na Slovensku, mám korene, ktoré siahajú aj do Česka, odkiaľ pochádza môj otec a jeho rodina. Preto som sa rozhodla priblížiť životné osudy svojho starého otca.
Ing. Albín Gottwald sa narodil v roku 1953 do robotníckej rodiny vo Viganticiach. Do piateho ročníka navštevoval základnú školu v tejto obci a zvyšné štyri roky dochodil v Základnej škole v Rožnově pod Radhoštěm. Spomína na klasické plnohodnotné detstvo na dedine, kde sa so svojimi dvoma súrodencami pomáhal starať o hospodárstvo a zvieratá, a kde- tu si chodieval privyrábať do práce svojho otca, ktorý pracoval ako murár. Jeho babička z maminej strany, s ktorou mal úžasný vzťah, bývala len 150 krokov od ich domu, a taktiež mal na dedine aj veľa kamarátov a kamarátiek, s ktorými zažil všetko možné. Rád spomína aj na svoje prázdniny na dedine Vážany nad Litavou pri Slavkove u Brna, ktoré aj so svojimi súrodencami trávil so starými rodičmi z otcovej strany (jeho starý otec Gottwald vlastnil v tejto dedinke prvý dom s číslom 1).
V období, keď starý otec skončil základnú školu, študovala jeho o dva roky staršia sestra už na strednej škole a on tiež prejavil záujem o štúdium. Objavila sa ponuka od vojenskej správy na štúdium na strednej vojenskej škole, ktorá sa mu veľmi zapáčila nielen kvôli náplni, ale aj z dôvodu ponúkaného športu a tešil sa, že sa dostane do dobrého kolektívu a spoločenského, kultúrneho a športového sveta. Šťastne spomína napríklad na ťažké zápasy z futbalu, hokeja a volejbalu.
Svoju vojenskú kariéru začal prijatím na Vojenskú strednú odbornú školu dopravnú vo Valašskom Meziříčí. Išlo o internátnu školu pripravujúcu kvalifikovaných špecialistov. Najlepší absolventi boli vyberaní k štúdiu na vojenských vysokých školách. Svoje vysokoškolské štúdiá absolvoval na VŠDS v Žiline, kde študoval odbor ubytovacej a stavebnej služby, ktorá bola zaradená do logistiky československej ľudovej armády. Škola poskytovala vysokoškolské vojensko-inžinierske vzdelanie príslušného odboru. Poslucháči boli pripravovaní pre výkon veliteľských a veliteľsko-inžinierskych funkcií u rôznych vojsk a u orgánov vojenskej dopravy. Päťročné štúdium na tejto škole ukončil môj starý otec v roku 1977.
Jeho kariérny postup bol vždy podmienený štúdiom, a tak sa vypracoval až do funkcie zástupcu náčelníka ubytovacej a stavebnej služby Západného vojenského okruhu v meste Tábor. Vďaka veľkej podpore zo strany jeho manželky a rodiny sa dostal do ubytovacej služby v rámci vojenskej štruktúry. Jeho úlohou bolo riešiť logistickú stránku vecí, čiže prevádzku vojenských útvarov vo všetkých smeroch (od kúrenia cez vodu až po výstavbu kasárenských celkov alebo objektov). Vďaka svojmu zaradeniu sa stretával s veľa významnými ľuďmi – v tej dobe napríklad existovala Česká plánovacia komisia alebo Štátna plánovacia komisia (vrcholné hospodárske orgány), prostredníctvom ktorých pre armádu presadzoval jej potreby. ,,To byla taková dobrá doba, kdy jsem prostě žil hodně, v takové hodně vysoké sféře.’’ Vďaka svojej pozícii jazdil na veľtrhy a nakupoval pre armádu rôzne veci do prevádzky. Jedným z jeho obľúbených zážitkov z pracovnej činnosti sú aj zájazdy do cudzích krajín raz alebo dvakrát za rok, kde v takzvanej ,,clearingovej zóne’’ absolvoval výberové riadenia a uzatváral kontrakty s rôznymi firmami. V tomto období precestoval približne 80% dní z roku, čo malo svoje výhody aj nevýhody. Starý otec pozitívne berie spoznanie nových miest, nových ľudí a kontaktov, ale samozrejme, toto všetko bolo na úkor rodiny – veľkú vďaku vyjadruje svojej manželke, ktorá nielenže dokázala sama vychovať dve deti, ale zároveň mu poskytla priestor pre štúdium. ,,Bez ní bych nestál tam, kde jsem teď, takže patří to rodine, tady tenhleten velkej dík,’’hovorí starý otec.
Svoju prácu opisuje ako nádhernú, pretože ,,člověk měl velký rozsah povinností ale aj pravomocí,’’ a ako som už spomínala, všetko bolo podmienené tým, že musel študovať. Štúdium môjho starého otca veľmi bavilo a posúvalo vpred, čo dosvedčuje aj úspešné ukončenie ôsmich postgraduálnych štúdií, pričom každé z nich bolo zamerané na inú časť vojenskej oblasti. Medzi jeho výnimočné projekty patrilo napríklad zabezpečenie spartakiády (mal na starosti hlavné zabezpečenie) alebo aj výstavba elektrárne v Dukovanoch, s výstavbou ktorej sa začalo v roku 1978. Počas pracovnej činnosti mal pod sebou 4000 pracovníkov a viac ako 1000 vojakov.
Gottwald poznal a pracovne využíval mnoho vtedy prísne utajovaných krytov civilnej obrany, ktoré slúžili na riadenie vojenských operácií. Jedným z nich je napríklad jaskyňa Výpustek, v ktorej bol v jednej z jej jaskynných chodieb vybudovaný veľký atómový kryt, kde sídlilo záložné vojenské veliteľstvo pre oblasť južnej Moravy. O tomto kryte vedelo dlhú dobu len do 250 dôstojníkov, vrátane môjho starého otca. Môj otec Michal, jeho syn, spomínal, že starého otca často v noci zavolali do služby pre dôvody, ktoré vtedy nemohol nikomu prezradiť – bolo to kvôli napätému stavu medzi západným a východným blokom, ktorý existoval aj napriek NATO a Varšavskej zmluve. Bolo to obdobie tlakov a pretlačovania sa, kto má väčšie argumenty, kto má lepšie zbrane. Kvôli tomuto napätiu bola určitá vojenská pohotovosť a starý otec jazdieval na kontroly pripravenosti vojsk aj v strede noci, aby armáda v prípade pohotovosti vedela okamžite reagovať.
Z rodinných dôvodov sa s rodinou presťahoval do Olomouca, kde po reorganizácii armády vykonával obdobnú činnosť v rámci logistického zabezpečenia teritória moravského a západoslovenského. Z organizačných dôvodov (zmena spoločensko-ekonomickej formácie, zmena pohľadu na základnú vojenskú službu, zmenil sa počet vojenských útvarov, logistických úloh a úkonov, rozdelenie Československej republiky, vojenské vybavenie sa predávalo slovenskej strane) od roku 1995 slúžil v hodnosti plukovníka do zálohy. Momentálne je vo výslužbe a pracuje ako reštaurátor a dozorca stavieb v Olomouci. Reštauroval aj niektoré významné pamiatky, ako je napríklad Chrám sv. Václava v Olomouci.
Albín sa počas štúdia v roku 1975 oženil s Hanou Štefanovou, s ktorou mal o rok neskôr syna Michala, môjho otca. V roku 1978 sa im narodila dcéra Monika. Starý otec si odjakživa želal, aby ho jeho syn nasledoval a išiel v jeho šľapajách. Poslal ho na dvojročný vojenský výcvik alebo ho dal študovať na stavebnú školu, už ale nie vojenskú, pretože aj môj otec bol vtedy autonómnou osobou a chcel navštevovať obyčajnú školu. Jeho samostatnosť sa ukázala aj vycestovaním na stáž do Londýna, kde sa spoznal s mojou mamou. Moja mama pracovala v tomto veľkomeste ako au-pair opatrovateľka v rámci programu slovenskej vysokej školy, ktorú navštevovala. Po vrátení oboch do svojich rodných krajín sa rozhodli spoločne presťahovať do Žiliny, keďže mamu, ktorá bola z Čadce, lákalo väčšie a modernejšie mesto a otca zase naše slovenské hory. Okrem toho dostal aj výhodnú pracovnú ponuku v závode Kia Žilina.
Budovy a stavby sa páčili môjmu starému otcovi už odmalička a páči sa mu aj myšlienka, že po sebe vo svete čosi zanechá. ,,Je hezké, když se člověk prochází nějakým městem a podívá se na ten dům nebo na tu komunikaci, kterou vlastne opravil a tak dále, takže si to užívá, takový to hezký pohlazení – to je moje dílo, to je moje práce, anebo taky moje dítě.’’