Marián Cigánik - Životný príbeh Dionýza Lénarda

Dionýz Lénard, vtedy mladý ambiciózny Žilinčan, ktorý urobil odvážny čin, na aký by sa hocikto neodvážil. Varoval nevinných ľudí pred hrôzami ukrytými v koncentračnom tábore Majdanek. Chlapec, ktorý ušiel z nacistického pekla, aby svedčil a stal sa hrdinom.

Dionýz sa narodil 23. septembra 1912 v Budapešti, kde aj začal v septembri 1918 chodiť do ľudovej školy. Jeho otec Adolf bol Slovák, zatiaľ čo jeho matka Tereza pochádzala z Maďarska. Po skončení prvej svetovej vojny sa rodina presťahovala na Slovensko. V roku 1919 sa do rodiny narodila dcéra Klára. V septembri 1923 začal Dionýz navštevovať meštiansku školu v Martine a od roku 1925 v Žiline.[1] Školské vzdelávanie sa pre Dionýza skončilo predčasne, kvôli zlej hospodárskej situácii rodiny. Adolfovi sa spočiatku ekonomicky darilo, ale neskôr prišli problémy. Roku 1934 mu židovský pohrebný spolok Chevra Kadiša (doslova Svätá spoločnosť) poskytol jednorazovú podporu sto korún.[2]

Lénardovci vtedy patrili do mladého sionistického hnutia Hašomer Hacair, ktoré pripravovalo členov na odchod do Palestíny, kde mal podľa predstáv vzniknúť židovský štát. Ako prvý sa v roku 1933 do Palestíny dostal Dionýz, no však ilegálne.[3] Dionýz mal veľké umelecké ambície. Bol knihomoľ, miloval literatúru a hudbu. Avšak musel pracovať v prozaickej profesii čašníka v Tel Avive v Palestíne. V roku 1934 pricestovali do Palestíny aj Dionýzovi rodičia so sestrou, ale sa im nepodarilo získať potrebné povolenie. Britské úrady, ktoré vtedy spravovali územie Palestíny medzi vojnami, ich chytili a uväznili. Neskôr ich vypovedali z krajiny a poslali späť do ČSR. V roku 1935 mal rovnaký osud aj Dionýz.[4] Postupným zhoršovaním postavenia Židov sa Dionýz rozhodol opäť konať. Chcel sa vrátiť naspäť do Palestíny. V roku 1939 sa zúčastnil na hachšare (príprava židov na odchod do Palestíny) v Brezne, ale nikdy sa mu už do Palestíny nepodarilo dostať, zatiaľ čo jeho sestra unikla v auguste 1939 do Dánska a neskôr do Švédska.[5] V roku 1941 sa Dionýz prihlásil do pracovného strediska pre Židov vo Svätom Kríži, kde pracoval znova ako čašník v kantíne. Na jar roku 1942 sa Dionýz dostavil do Kremnice, kam dostal predvolanie, podľa ktorého žiaden Žid nevedel, čo ho v skutočnosti čaká. Bolo im povedané, že pôjdu do Poľska na práce. Pre Dionýza bol odchod veľmi nepríjemný, pretože len o deň neskôr mal mať civilný sobáš.[6]

Dostal sa do koncentračného strediska v Novákoch, kde sa už mladý Dionýz stretol s brutalitou slovenských príslušníkov Hlinkovej gardy, ktorá zaisťovala deportácie. Koncom marca ho prepravili do koncentračného tábora Majdanek. Keď Dionýz prišiel na miesto, bol tábor stále vo výstavbe. Stavali tam nové baraky, ktoré boli strážené plotmi a strážnymi vežami. Dionýz tu prežil v neľudských podmienkach ako väzeň približne dva mesiace. Ľudí tu trápili rôzne choroby, vši, ale najmä brutalita dozorcov. Žili tam v úbohých chatrčiach, hygienu a stravu mali obmedzenú, vykonávali otrockú prácu.[7] No Dionýz sa snažil pomáhať a povzbudzovať svojich spolutrpiacich. Od prvej chvíle v koncentračnom tábore sa zaoberal myšlienkou na útek. Rozhodol sa preto, že pôjde na Slovensko a bude informovať o zverstvách, čo sa dejú v Majdanku. Dionýz sa začal pripravovať na útek v máji 1942. Plánoval ujsť s ďalšími dvoma spoluväzňami zo Slovenska, Strasserom a Schlesingerom. Nakoniec ho však odmietli a na nebezpečnú cestu sa vydal začiatkom júna 1942 sám.[8] Počas jednej soboty sa ukryl Dionýz medzi stavebný materiál, ktorý bol určený na stavbu ďalších príbytkov pre väzňov a počkal, kým sa zotmie alebo sa vyhlási poplach. Potom sa nenápadne dostal z Majdanku von. Počas cesty bol niekoľkokrát odkázaný na pomoc miestnych a oni mu ju poskytli. Asi o mesiac, v júli, sa dostal na Slovensko.[9] Podarilo sa mu vybaviť falošné doklady, s ktorými v septembri 1942 prišiel do Bratislavy. Jednou z vecí, prečo sa Dionýz rozhodol utiecť, bolo, že chcel vidieť opäť svojich rodičov. Keď však prišiel domov, už ich tam nenašiel. Na konci apríla 1942 boli prevezení do koncentračného tábora v Osvienčime a pravdepodobne už nežili. Maliar Štefan Bednár, ktorého navštívil, navrhol Dionýzovi, aby namiesto básní napísal prózu o transporte do koncentračného tábora a čo sa tam dialo. Dionýz naozaj napísal rukopis, ktorý obsahoval osemnásť husto popísaných hárkov. Dionýz sľúbil Bednárovi, že sa mu ešte niekedy ohlási, no nikdy ho už nevidel. Štefan Bednár potom odovzdal tento text spisovateľovi Elovi Šándorovi, ktorý mal smerovať cez Turecko až do Londýna. Šandor sa mal taktiež postarať o to, aby sa Dionýzove informácie dostali aj ku komunistickej časti československej politickej emigrácie v Londýne.[10] Na Slovensku sa svedectvo dostalo k rabínovi Arminovi Friederovi a potom v máji 1943 aj ku Samuelovi Hoffmanovi, ktorý pracoval v Ústredni židov v Bratislave. Ústredňa židov bola vlastne jediná povolená organizácia, ktorá mohla združovať židov, ktorí boli na Slovensku. Vo februári 1943 ho v Bratislave zaistila polícia.[11] Keď ho vypočúvali, tak Dionýz nepovedal o väznení a o úteku z koncentračného tábora Majdanek, ale policajtom nahovoril, že sa skrýval pred transportami na Slovensku. V júni 1943 uväznili Dionýza v pracovnom tábore pre židov v Seredi. Tam ho väznili od 8. júna 1943 do februára 1944, kedy sa mu podarilo opäť uniknúť.[12] Potom sa dostal do Maďarska, ktoré európski Židia považovali dlhú dobu za najbezpečnejšie útočisko, avšak keď sa po okupácii Nemeckom podmienky pre židov zhoršili, vrátil sa späť na Slovensko.[13] Dionýz sa dlhší čas schovával v Žiline, odkiaľ poslal zakódovaný list svojej sestre Rachel, ktorá žila už vo Švédsku. 11. augusta 1944 jej prišiel list, v ktorom jej brat prezradil, čo prežil a že ich rodičia asi zahynuli v Poľsku. Dionýzovi sa podarilo ujsť z táborov pre židov dvakrát, no tretí raz už pri ňom šťastie nestálo. Po potlačení Slovenského národného povstania ho 23. novembra 1944 chytili na strednom Slovensku v Liptovskom Mikuláši, odkiaľ ho dopravili opäť do koncentračného tábora v Seredi.[14] Vtedy už tento tábor strážili Nemci, veliteľom bol esesák Alois Brunner, a odchádzali odtiaľto transporty Židov zo Slovenska.[15] Vtedy 33-ročný Dionýz prišiel v decembri 1944 do koncentračného tábora v Sachsenhausene, kde ho Nemci nútili vykonávať práce pre firmy Heinkel a Siemens. Na začiatku februára 1945 previezli Dionýza do ďalšieho koncentračného tábora v Buchenwalde. Historik Ján Hlavinka zistil, že Dionýzovo meno alebo väzenské číslo 85936 sa spomína ešte v dvoch dokumentoch. Prvým je evidencia pacientov vo väzenskej nemocnici Ohrdurf zo 7. marca 1945 a druhým je povojnový zoznam väzňov, ktorí prežili tábor Buchenwald po oslobodení 11. apríla 1945. V tomto zozname sa však vyskytovalo mnoho chýb aj keď je možné, že sa Dionýz konca vojny naozaj dočkal, od tejto chvíle sa o Dionýzovi veľa nevie. Pravdepodobnejšie je, že zahynul teda v Buchenwalde.[16]

Aký význam malo teda Dionýzovo svedectvo, keď sa ani nevie, či skutočne dorazil do Londýna? Nevie sa ani to, že by spojenci na základe svedectva urobili nejaké opatrenia, aby boli varovaní ďalší židia. Okrem toho z koncetračného tábora v Majdanku ušiel Dionýz skôr, ako sa v tábore začalo vraždenie v plynových komorách, takže o tomto zločine informovať nemohol. To však v žiadnom prípade neznižuje hrdinstvo mladého žilinského chlapca.[17] Dionýzovo svedectvo transporty židov ani nacistické priestupky nezvrátilo, no je isté, že počas dvoch rokov, keď sa pohyboval po Slovensku, o svojom svedectve mnohým ľudom povedal. A ľudia potom vedeli, s čím môžu počítať, keď sa po porážke SNP začali obnovovať transporty.[18] Dionýzov útek a svedectvo zachytáva, ako mladý chlapec nemyslel len na seba, ale myslel aj na ostatných židovských spoluobčanov, ktorí by mohli zažiť niečo podobné ako Dionýz. Vrahovia boli pomenovaní. Aj keď mladý Dionýz zomrel, jeho správa žije ďalej. Taktiež netreba zabudnúť, že meno autora dokumentu o Majdanku bolo dlho neznáme. Historici ho objavili až po desaťročiach. Sestre Rachel, ktorá bola pozvaná do Jeruzalema ku pamätníku Jad Vašem, bolo zrejmé, že ide o svedectvo a hrdinský čin jej brata Dionýza Lénarda.[19]

[1] Štátny archív v Žiline, Triedny výkaz meštianskej školy v Žiline, 1925/26 a 1926/1927.

[2] FRANKL,P. Židia v Žiline – osobnosti, s. 75.

[3] FRANKL,P. Židia v Žiline – osobnosti, s. 77.

[4] https://www.google.com/url?sa=t&rct=j&q=&esrc=s&source=web&cd=&cad=rja&uact=8&ved=2ahUKEwi64sLt9J-BAxVJh_0HHbypDdUQFnoECA0QAQ&url=https%3A%2F%2Fdennikn.sk%2F223405%2Fneznamy-slovak-dionyz-lenard-usiel-nacistom-svedcil-zverstvach-uz-roku-1942%2F&usg=AOvVaw2e60GgzYEmV9tqSalHCVnW&opi=89978449 (cit. 2023-09-01)

[5] https://www.google.com/url?sa=t&rct=j&q=&esrc=s&source=web&cd=&cad=rja&uact=8&ved=2ahUKEwi64sLt9J-BAxVJh_0HHbypDdUQFnoECA0QAQ&url=https%3A%2F%2Fdennikn.sk%2F223405%2Fneznamy-slovak-dionyz-lenard-usiel-nacistom-svedcil-zverstvach-uz-roku-1942%2F&usg=AOvVaw2e60GgzYEmV9tqSalHCVnW&opi=89978449 ( cit. 2023-09-03)

[6] FRANKL,P. Židia v Žiline – osobnosti, s. 77.

[7] https://www.google.com/url?sa=t&rct=j&q=&esrc=s&source=web&cd=&cad=rja&uact=8&ved=2ahUKEwi64sLt9J-BAxVJh_0HHbypDdUQFnoECA0QAQ&url=https%3A%2F%2Fdennikn.sk%2F223405%2Fneznamy-slovak-dionyz-lenard-usiel-nacistom-svedcil-zverstvach-uz-roku-1942%2F&usg=AOvVaw2e60GgzYEmV9tqSalHCVnW&opi=89978449 (cit. 2023-09-10)

[8] FRANKL,P. Židia v Žiline – osobnosti, s. 78.

[9] https://www.google.com/url?sa=t&rct=j&q=&esrc=s&source=web&cd=&cad=rja&uact=8&ved=2ahUKEwi64sLt9J-BAxVJh_0HHbypDdUQFnoECA0QAQ&url=https%3A%2F%2Fdennikn.sk%2F223405%2Fneznamy-slovak-dionyz-lenard-usiel-nacistom-svedcil-zverstvach-uz-roku-1942%2F&usg=AOvVaw2e60GgzYEmV9tqSalHCVnW&opi=89978449 (cit. 2023-09-10)

[10] FRANKL,P. Židia v Žiline – osobnosti, s.77-78.

[11] HLAVINKA,J. Dôjsť silou-mocou na Slovensko a informovať…

[12] https://www.google.com/url?sa=t&rct=j&q=&esrc=s&source=web&cd=&cad=rja&uact=8&ved=2ahUKEwi64sLt9J-BAxVJh_0HHbypDdUQFnoECA0QAQ&url=https%3A%2F%2Fdennikn.sk%2F223405%2Fneznamy-slovak-dionyz-lenard-usiel-nacistom-svedcil-zverstvach-uz-roku-1942%2F&usg=AOvVaw2e60GgzYEmV9tqSalHCVnW&opi=89978449 ( cit. 2023-09-01)